Na mojich fotografiách sa nedá nevšimnúť opakujúci sa motív. Nie je to nič zvláštneho, pretože väčšinou fotím prírodu a teda tohto motívu je prirodzene v prírode dostatok. Preto to nikomu nemusí pripadať zvláštne. Veď určite v tomto nie som sám a veľa ľudí má podobné pocity a zaujatie. Moja fascinácia týmto prírodným výtvorom je hlboká a dávna.

Kedysi dávno, keď sme s kamarátmi blbli a lozili po stromoch, ešte ako malí chlapci, ja som bol ten, čo stál pod stromom a závistlivo pozeral hore, na nebojácnych lezcov, bez strachu sa prechádzajúcich v korune stromu, úplne oslobodených od nejakých obáv, alebo pocitu zodpovednosti, na rozdiel odo mňa.
Teraz viem, že to bol strach z výšok, čo ma tak pevne držalo pri zemi a nedovoľovalo pridať sa k ostatným.
Bol som posratý až za ušami.
Ale na každého raz dôjde.

V záhrade sme mali obrovské krásne jablone, takzvané vinôvky, ktoré mali strašne ďaleko do zakrslých nízkokmenných stromčekov. Rodili každý druhý rok a bola s nimi strašná robota. Taký strom obrezať, obrať....a to lístie....
Sladká odmena však viac ako stála za to. Možno to bolo prvé jablko, aké som v živote ochutnal, možno to boli prvé stromy, aké som v živote videl a určite to boli prvé stromy, na ktoré som liezol. ,
Musel... Trebalo oberať a otec sa na to necítil, bol starší a ťažší a rebrík tenší, stromy čoraz vyšie. A tá najsladšia odmena bola , ako to už býva, práve najvyššie. Musela nastúpiť mladšia generácia, či sa jej to páčilo, alebo nie. Hmmm. Pocity boli samozrejme podobné, ako som spomenul v jednej vete hore, ale asi práve vo vyhrotených situáciach vznikajú vzťahy na celý život.
Aspoň som to niekde čítal...
Vtedy som si predstavoval, že jabloňka je ako človek, že sa jej treba prihovoriť, prejaviť záujem, keď sa dvaja poznajú, už predsa nebudú na seba strieľať! Tak som si vtedy vymyslel pár slov a viet, takú malú, hmmm modlidbičku, k stromu, k jabloni, k nebezpečným výškam.

"Prihováram sa stromu... Buď dobrý a poslúchaj! Nezhoď ma! Ja teraz poleziem na Teba... Nie, neboj sa, nič Ti neurobím. Len naoberám zopár jabĺk a pôjdem. Pôjdem preč: odložiť košík plný Tvojích detí, zrelých pre svoj účel. A ty buď pokojný, nepohni konárom, keď na ňom stojím, nepusť ma, keď sa Ťa držím. Vidíš, že Ťa mám rád, hladím Tvoju popraskanú kôru, objímam Tvoj pevný kmeň. Ak ma necháš, postarám sa o Teba... Čo povieš? Je to dobrý obchod, táto naša stará láska...."
D@li 1984

Vinôvky zo záhrady zmizli, nahradili ich zakrslíci. Vlastne nie úplne, zostala jedna posledná, stará, niekoľkokrát polámaná. V jej tieni sedávame za teplých letných večerov a je to fajn pocit. Je to len jeden z mnohých dôvodov, prečo sa bránim túto moju poslednú rovesníčku zo záhrady vyťať.