Vracali sme sa z potuliek po Vysočine. Nesledovali sme automapu, nikam sme sa neponáhľali a tak sme sa z Náměšti nad Oslavou cez akúsi momentálnu obchádzku dostali na cestu, ktorá nás okolo jadrovej elektrárne Dukovany a cez Ivančice priviedla popri rieke Jihlave do mesta Dolní Kounice. Na svahu po ľavej strane svietila kaplnka a kdesi pri ceste zbadala manželka pútač Navštivte Rosa Coeli.

O chvíľu ďalší. Mysleli sme si, že je to tá kaplnka a pretože vonku bolo dosť cez 30 stupňov, nemal som chuť štverať sa kdesi do kopca, aby som si cez zamrežované dvere pozrel chátrajúce maľby a nejakú sošku svätice. Skôr sme sa chceli niekde najesť, čakala nás dlhá cesta na Slovensko.
V centre mesta som zaparkoval priamo pred informačným centrom. Povzdychol som si, kedy to už konečne bude také aj u nás...

"Ne, to není ta kaplička, Rosa Coeli je klášter," ochotne nám vysvetlila pracovníčka IC a ešte nám aj ukázala cestu, ako sa tam dostaneme. "Je to tak pět minut chůze, stojí to za podívanou."
Vymenili sme teda obed za prechádzku k akémusi kláštoru. Za ostatný týždeň sme videli toľko pamiatok, že sme mali z toho obaja celkom slušný guláš, tešili sme sa domov, aby sme si utriedili dojmy, fotky a drobnosti, ktoré si z ciest nosíme.
A naraz som sa ocitol v rozprávke. V starých príbehoch o rytieroch. Gregoriánsky chorál bolo počuť až na miesto, kde sme očarení zastali. A to sme ešte nič nevideli.

Kláštor začali budovať páni z Kounic v roku 1181, údajne ako pokánie za predchádzajúce ničenie cirkevných stavieb, ktorého sa dopúšťali vojská Sobieslava II. počas bojov s Fridrichom II. Jasomirgotom. Už v roku 1183 tu pôsobil ženský rád premonštrátok. Kláštor získaval majetky a moc a významne sa podieľal na rozvoji celého údolia. Samozrejme, svoju pozíciu upevňoval aj honosnejším vzhľadom. Z pôvodne románskej stavby zostali už len fragmenty, kláštor v dnešnej podobe je svedectvom o stavebnom úsilí z čias gotiky.
Len čo však kláštorný komplex získal svoju novú fazónu, prehnali sa krajom husiti. Kláštor vypálili, chrámová klenba sa zrútila a už nikdy nebola opravená.
Zo začiatku 16. storočia pochádzajú správy o oplzlom opátovi, ktorý sa tu dokonca oženil s jednou z mníšok. A ostatné mníšky údajne žili takým necudným životom, že budili mravné pohoršenie, ktoré vyústilo do prepadnutia kláštora miestnymi obyvateľmi, jeho vyrabovania a rozohnania mníšok. Žiadny z neskorších pokusov opraviť ho a oživiť nevyšiel. Akoby ten priestor bol celý zakliaty. Na začiatku 18. storočia obrovský požiar zničil čerstvo opravený a znovuvysvätený kostol. Neskôr už tu pre potreby rádu fungovali len menšie stavby.

A tá rozprávka? Marí sa mi, že to bola niektorá z tých slávnych rozprávok z 80. rokov... Pomohol mi ujo Gúgl - O statečném kováři sa volala a hral v nej Pavel Kříž, neskôr známy z nekonečného príbehu o básnikoch.
Žiaľ, fotky veľmi nevyšli. Po tom, čo som stratil foťák, sme odkázaní na mobily... a fotiť z mobilu je len o málo lepšie než volať z foťáku.