Bentlage je najlepšie zachovaná gotická kláštorná budova vidieckeho kláštora vo Vestfálsku a hneď vedľa je Soľný boží dar - Saline Gottesgabe,   najväčšia výrobňa v širokom okolí, kedysi. Samé prekvapenia ma čakali...

Trošku zmätený som sa vybral na návštevu do Bentlage. Zmätený preto, lebo niektoré odkazy hovorili o kláštore a iné o zámku. Po chvíli blúdenia, ktoré k tomuto zmätku úplne pasovali, som konečne našiel bezplatné parkovisko na severe mesta Rheine. V bezprostrednej blízkosti sa nachádza aj prírodná Zoologická záhrada Rheine. Samotný kláštor Bentlage je zasadený do krásnej parkovej krajiny. Je to tu naozaj idylické; bociany sa túlajú po lúkach pri parku a Ems preteká prírodnou lúčnou krajinou hneď za kláštorom. Prechádzam parkom ku kláštoru, keď tu naďabím... na čo vlastne? Ako vysvitne je to solivar. Ale nejaký prastarý a úplne unikátny, hneď vedľa kláštora, ktorý v roku 1437 založil Rád svätého kríža. Teraz mi to pripadá skôr ako kúpele. Voda steká po prútikoch a vietor rozfúkava vodnú hmlu do ďaleka a soľ, ktorá je všade cítiť, väm uvoľňuje upchaté priedušky a blahodárne pôsobí na vaše dýchanie. Sú tu lavičky a promenáda, cyklocesta a množstvo ľudí, ktorí sa chcú, v tejto našej koronadobe, venovať svojmu zdraviu. Áno všetko tomu nasvedčuje, že sú to kúpele zamerané na naše pľúca. Viac som sa nemohol pomýliť. V skutočnosti tu od konca 19. storočia do roku 1975 fungovali kúpele zamerané na balneoterapiu a toto, čo vidím, má úplne iný dôvod.
Soľ, ktorá sa tu ťažila, bola rozpustená vo vode. Jej koncentrácia bola nízka. A na odparovanie sa museli používať hrnce, pod ktorými sa kúrilo drevom, neskôr rašelinou. Množstvo paliva zvyšovalo náklady a rentabilita získavania soli stále klesala. Potom nejaká múdra hlavička (známeho soľného špecialistu Joachima Friedricha von Beusta) prišla na nápad vybudovať tieto obrovské odparovače, pomocou ktorých sa voda odparovala a koncentrácia soli vo vode zvyšovala na potrebnú hustotu. Určite vás zaujíma aké prútie je použité a nebudem vás napínať, po dlhom skúšaní sa prešlo od brezových prútikov k trnkovým.
Trnka, vetvičky trnky sú mimoriadne odolné voči soli. Tvrdé, objemné a ostnaté konáre umožňujú vytvorenie pomerne hrubých vrstiev. Soľanka steká po vonkajších stenách v jemných kvapôčkach a vietor, ktorý fúka pozdĺž, umožňuje odpareniu časti obsiahnutej vody. Z miesta pod strechou stekala surová soľanka cez konáre trnky a obohacovala sa v závislosti od počasia. Hmla, dážď a mráz brzdili tento proces, zatiaľ čo vysoké teploty a nízka relatívna vlhkosť ho urýchľovali. Za optimálnych okolností by sa nízko-percentná východisková soľanka s priemerným obsahom soli okolo 9 percent mohla zvýšiť na  18 až 22 percent. Vyššia koncentrácia sa nehľadala, pretože niektoré čistiace procesy by potom pri nasledujúcom varení už neboli možné. Odparovač bol orientovaný severozápadným smerom, aby vietor z hlavného smeru mohol prúdiť popri stenách. Nad zariadením bola postavená strecha, aby sa zabránilo riedeniu soľanky v daždivom počasí. Z pôvodnej výstavby z rokov 1743 až 1745, sa zachovala len 35 m dlhá západná časť. Asi 30 m dlhá časť bola v roku 1966 prestavaná do starej podoby.
Saline Gottesgabe v Rheine bol kedysi najväčšia továreň v Rheine. Tajomstvo výroby soli bolo umenie, ktoré bolo prísne strážené.
V soľnej dielni si môžete rezervovať rôzne múzejné vzdelávacie programy pre deti. Hravou formou spoznávajú históriu a zaujímavosti o soli.
Po dychových cvičeniach sa vyberiem parkom plným monumentálnych bukov k samotnému kláštoru. Ako som už spomenul, vznikol v roku 1437, kedy ho založil Rád svätého kríža s povolením biskupstva v Münsteri. Zároveň dostali mnísi právo ťažiť soľ a loviť ryby v priľahlom Emse. Po pohnutej histórii v priebehu storočí bol kláštor v roku 1803 zrušený a potom sa stal majetkom šľachtickej rodiny Looz-Corswarem, ktorá ho nechala premeniť na zámok. V roku 1978 získalo budovy a okolité pozemky mesto Rheine. Rekonštrukcia areálu začala v roku 1990 a bola ukončená v roku 2000. Odvtedy je bývalý kláštor/hrad spravovaný mestom Rhein ako „miesto kultúrneho stretnutia Kloster Bentlage“ a je prístupný verejnosti.
Po chvíli sa objavia dve identické strážne budovy, ktoré medzi sebou ukrývajú kovanú bránu zo vstupom do malého parku, ktorý je ukončený samotným kláštorom. V ľavej časti, v bývalom kostole, sa nachádza múzeum. Vedľa pravej časti práve prebieha súkromná omša. V ľavo sa dá komplex obísť a človek sa dostane k reštauráciám a k samotnej rieke Ems. Na tejto strane sa nachádza aj komplex budov, ktoré sa stali galériami a výstavnými sieňami. Od začiatku 90. rokov sa Bentlage  stalo dôležitým centrum súčasného umenia v Münsterlande. V bohatom výstavnom programe sú prezentované diela významných umelcov z Nemecka i zahraničia.
Bentlage je najlepšie zachovaná gotická kláštorná budova vidieckeho kláštora vo Vestfálsku. Barokové a klasicistické stavebné stopy poukazujú na stavebné aktivity mníchov a ich nástupcov, belgickej šľachtickej rodiny, ktorá od roku 1803 využívala kláštor ako palác. Tieto znaky  boli pri reštaurovaní zámerne zachované. Doplnky boli vyrobené s použitím moderných materiálov. Na budove tak možno čítať historický vývoj.
História kláštora Bentlage
Kláštor bol založený v roku 1437 rádom križiakov. Rád svätého kríža bol založený v Belgicku v neskorom stredoveku. Rozšíril sa cez Holandsko aj do Nemecka. Bentlage Abbey bol tretí križiacky kláštor na nemeckom území. Poloha bola ideálna, pretože bratia mali prístup k vode, rybám, pastvinám, lesom a skalám, navyše v zemi bola soľ.  Bentlage získal právo na výrobu soli a právo na rybolov, čo kláštoru rýchlo prinieslo určitý rozkvet. Počas tridsaťročnej vojny takmer celý kláštorný areál vyhorel, len kostol zostal neporušený. Celá budova kláštora bola prestavaná.
Kláštorný kostol bol zbúraný v 19. storočí, miesto pripomína len obrys na podlahe.
Keď počas sekularizácie došlo k vyvlastneniu duchovenstva, v roku 1803 bol sekularizovaný aj kláštor Bentlage a premenený na palác. Dnes to môžete vidieť najmä na západnej fasáde, pretože tá strana je oveľa honosnejšia ako zvyšok kláštora. Budovu kláštora dostala belgická šľachtická rodina Looz-Corswarem a premenovala ju na Schloss Rheina. Zároveň sa z malého štátu stalo kniežatstvo Rheina-Wolbeck.
Kniežatstvo sa rozpadlo už po 3 rokoch, no v majetku šľachtického rodu zostal hrad až do roku 1978. Slúžil len ako letné sídlo, a tak bol hrad aj s areálom značne zanedbaný. Mesto Rheine potom komplex odkúpilo.