Pevnosť či hrad. Vždy som mal predstavu, že hrad je na kopci a pevnosť na rovine, ale zrejme sa mýlim,
Klis sa spomína len ako pevnosť, nachádza sa v sedle medzi pohoriami Kozjak a Mosor, na hrebeni skalnatej vyvýšeniny, ako skutočné orlie hniezdo. Natiahnutá do dĺžky okolo 300 metrov pôsobí pri pohľade zo severozápadnej, alebo juhovýchodnej strany impozantne. Ak ste niekedy prichádzali do Splitu po serpentínach a cez tunely od Dugopolja, nemohli ste si Klis nevšimnúť.
Z magistrály sa ku Klisu dostanete cez Solin.
Pod pevnosťou je parkovisko a vstupné do pevnosti stojí 20 kun.
Ak vás nezaujíma história, berte Klis ako skvelé vyhliadkové miesto. Celý Split a Kaštelský záliv tu máte ako na dlani, výhľad určite stojí za to.
V nedávnej minulosti tu prebehli veľké opravy, a aj v súčasnosti sa opravujú budovy, ktoré získavajú napríklad aj nové strechy.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Pevnosť Klis, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie opevnenia na chorvátskom území, mala v minulosti vzhľadom k svojej strategickej polohe veľmi dôležitú obrannú funkciu.
Od II. storočia pred Kristom bola tunajšia oblasť osídlená ilýrskym kmeňom Dalmatov.
Prvá správa o klisskej pevnosti pochádza z polovice X. storočia a je v nej uvedené, že sa v prvej polovici VII. storočia zmocnili Avari a Slovania rímskeho opevnenia Kleisa a tým urýchlili dobytie mesta Salóny.
V tej dobe sa v týchto krajoch začali usadzovať Chorváti. O dve storočia neskôr bol už Klis panovníckym sídlom a jedným z centier chorvátskeho štátu.
V listine kniežaťa Trpimíra z roku 852 sa o Klise píše ako o jeho statku a dvore. Klis sa stal ústredným miestom staro-chorvátskej Prímorskej čiže Klisskej župy (Parathalassia).
Koncom XI. storočia chorvátska panovnícka dynastia vymrela a Klis sa dostal pod nadvládu chorvátsko-uhorských kráľov. Jeden z nich, Bela IV., sa sem počas nájazdu Tatárov roku 1242 dočasné uchýlil aj so svojou rodinou. Vtedy sa na Klise narodila jeho dcéra Margita, ktorá je dnes oslavovaná ako sv. Margita Klisská.
Koncom XII. storočia ovládla Klis najmocnejšia chorvátska šľachtická rodina bribirských kniežat Šubičov, ale od roku 1335 bola pevnosť znovu pod ochranou kráľa a v správe jeho kastelánov.
Najbúrlivejšie obdobie dejín Klisu nastalo začiatkom XVI. storočia, kedy bolo prenikanie Turkov do chorvátskych krajov najintenzívnejšie. Vtedy zohral pri jeho obrane významnú úlohu Petar Kružič, kapitán a knieža Klisu, ktorý so svojimi uskokmi (uskok = utečenec, v tomto prípade synonymum pre utečencov-bojovníkov z Turkami obsadeného územia, ľudí bez domova, žijúcich s jediným cieľom, bojovať s Turkami) štvrť storočia úspešne odolával tureckým útokom a obliehaniam.
V roku 1524 turecký vojvodca Mustafa pritiahol ku Klisu s veľkolepou armádou. Ešte skôr než jadro tureckých vojsk dorazilo ku Klisu, vydal sa Kružić do zatiaľ bezpečného mesta Senj na severnom Jadrane pre posily. Vrátil sa s nimi práve včas, prekvapil tisíce obliehajúcichTurkov a porazil ich na hlavu, hoci jeho vojsko bolo početne oveľa slabšie. Turci museli s veľkými stratami odtiahnuť.
Petar Kružić tak zostal pánom pevnosti a bol ním po ďalších 18 rokov, hoci neustále ohrozovaný nájazdami Turkov. Po tragickej bitke pri Moháči a pádu mesta Obrovca pod južným Velebitom sa pomer tureckých a kresťanských síl podstatne zmenil v prospech Turkov a Kružić vedel, že čoskoro dôjde k ďalšiemu veľkému obliehaniu Klis. Vydal sa preto opäť hľadať pomoc a posily, tentoraz v Taliansku získal dokonca podporu pápeža, neskôr aj jeho nástupcu. S veľkým vojskom sa potom vrátil na lodiach ku Klisu. Ten však medzitým Turci pod velením dezertéra - Benátčana N. Querina dobyli. Kružić však čoskoro Turkov vyhnal a pevnosť získal späť.
V roku 1536 sa okolo Klisu opäť zhromaždili obrovské turecká vojská a vybudovali v blízkosti Klisu dve pomocné pevnosti tak, že Klis bol zovretý ako v kliešťach. obkľúčenému Klisu poslal vtedajší pápež na pomoc niekoľko sto vojakov, posilu znamenali aj vojaci, ktorých poslal uhorský kráľ Ferdinand Habsburský. Keď však na bojisko dorazil turecký veliteľ Murad-beg s niekoľkotisícovou posilou, dali sa nemeckí vojaci na útek k lodiam, ktoré ich priviezli a čakali na pobreží. Obrovskej presile podľahli aj Kružičovi bojovníci. S posledným oddielom opúšťajúcim pevnosť odchádzal aj Kružić. Turci ho však dostihli a pomstili sa mu za všetky predošlé neúspechy.
Značná časť jeho vojakov odišla po páde Klisu do Senju, kde pokračovala v boji. Petrovu hlavu, ktorú Turci pokladali za svoju najväčšiu trofej, vykúpila po boji Kružićova sestra a pochovala ju v mariánskej svätyni pri Rijeke, kde je Kružićov hrob dodnes.
Najsilnejšie chorvátske opevnenie v Dalmácii tak bolo stratené a rieka Jadro sa na 111 rokov stala hranicou medzi tureckým Klisom (Klisský Sandžak) a benátskym Splitom. V jednom z pokusov o oslobodenie Klisu sa Chorvátom, vedeným Splitskými šľachticmi Ivanom Albertim a Nikolom Cindrem, po nečakanom útoku v apríli 1596 podarilo pevnosť obsadiť, ale už koncom mája ju Turci dobyli naspäť a pritom porazili aj generála Juraja Lenkoviča, ktorý prišiel obrancom na pomoc.
Až 31. marca 1648, po desaťdňových krvavých bojoch, za hojnej účasti domáceho obyvateľstva, benátske vojsko pod vedením generála Leonarda Foscolo Klis od Turkov definitívne oslobodilo a súčasne dosiahli najväčší úspech počas krétskej (turecko-benátskej) vojny.
Benátčania potom pre Klis a okolie zriadili špeciálnu vojensko-administratívnu oblasť pod správou providúra so sídlom v Klise.
Úplne obnovená a značne rozšírená klisská pevnosť potom až do roku 1797 zostala pod zvrchovanosťou Benátskej republiky, potom pripadla Rakúšanom a v rokoch 1805 až 1813 patrila krátko Francúzom.
Obdobie druhej rakúskej správy trvalo až do konca I. svetovej vojny a po rozpade Rakúsko-Uhorska zdieľal Klis spolu so zvyškom Chorvátska osud všetkých chorvátskych krajín v hraniciach kráľovstva SHS a neskôr Juhoslávie. Za II. svetovej vojny, od apríla 1941 do októbria 1944, slúžila Klisská pevnosť naposledy vojenským účelom, prevažne ako základňa talianskych a nemeckých okupačných síl.
Až konečne v roku 1990 zaviala aj nad touto pevnosťou vlajka vlastného zvrchovaného štátu, Chorvátskej republiky. 
(1) Prvý čiže hlavný vchod do pevnosti - postavili ho Rakúšania v dvadsiatych rokoch XIX. storočia potom, čo odstránili starší benátsky vchod.
(2) Vstupné opevnenia - vybudovali ho Benátčania v prvej polovici XVIII. storočia.
(3) Bastion Avanzato - bol postavený roku 1648 Benátčanmi. ktorí ho do polovice XVIII. storočia viackrát obnovovali. V prízemnej časti hradby sa nachádza vnútorná úzka preklenutá chodba.
(4) Druhý vchod - pôvodný stredoveký vchod do pevnosti, ktorý bol pri obiehaní v roku 1648 značne poškodený a Benátčania ho úplne obnovili. Dnešnú podobu mu dali Rakúšania v dvadsiatych rokoch XIX. storočia.
(5) Oprah veža - najdôležitejšia stredoveká obranná základňa západnej časti pevnosti. Prvé zmienka o nej je z roku 1355. Benátčania ju niekoľkokrát opravovali a vybavili ju novým, nižším klenutím.
(6) Delostrelecká kasáreň - vystavali ju Rakúšania vo dvadsiatych rokoch XIX. storočia. Roku 1931 bolo zbúrané horné podlažie, zachované je len prízemie.
(7) Tretí vchod - vznikol ešte v stredoveku. Benátčania ho do polovice XVIII. storočia niekoľkokrát obnovovali. Posledná dostavba je z roku 1763.
(8) Bočná veža - začala sa stavať asi v polovici XVIII. storočia, dokončená bola v roku 1763.
(9) Sklad zbraní - vybudovali ho Benátčania v polovici XVII. storočia.
(10) Stará Pracháreň - bola postavená Benátčanmi začiatkom XVIII. storočia.
(11) Providurov byt - tzv. kniežaci dom z polovice XVII. storočia. Benátčania ho vystavali na základoch najstarších stavieb z obdobia chorvátskych panovníka a neskorších klisských kniežat. Rakúšania budovu opravili a umiestnili do nej veliteľstvo pevnosti a technické služby.
(12) Nová Pracháreň - bola zriadenia Rakúšanmi vo dvadsiatych rokoch XIX. storočia.
(13) Malý "kvartir" - postavili ho Benátčania pravdepodobne v druhej polovici XVII. storočia, neskôr bol často upravovaný.
(14) Kostol sv. Víta - bol postavený vo vnútri tretieho hradebného pásu pevnosti a je takmer celý zachovalý. Je bezpečné známe, že na mieste niekdajšieho katolíckeho kostola postavili Turci po pádu Klisu (1537) mešitu štvorcového tvaru s kupolou. Benátčania ju hneď po oslobodení (1648) prestavali na jednoduchý kubický kostol z hrubo opracovaného kameňa s osemstrannou strechou, zasvätili sv, Vítovi.
zdroje:publikacie na mieste, chorvatsko.cz