Pevnosť Knin sa nachádza v blízkosti najvyššej hory v Chorvátsku, Dinara, a neďaleko prameňa rieky Krka. Je to druhá najväčšia pevnosť v Chorvátsku a najvýznamnejšia obranná pevnosť a historické mesto v Šibenicko-kninskej župe, keďže slúžilo ako politické centrum stredovekého Chorvátskeho kráľovstva.
Mestečko, ktoré má svoj pôvod už v desiatom storočí, sme navštívili pri pátraní po zaujímavostiach horného toku rieky Krka. Túto krasovú perlu Dalmácie máme dobre precestovanú, na niektorých miestach sme boli i viac krát. Stále je tu čo objavovať. Mesto Knin starším návštevníkom Dalmácie určite nie je neznáme. Kedysi tadiaľto viedla hlavná trasa od Plitvíc do Splitu. Pôsobivú pevnosť som si uložil počas týchto ciest do pamäti, ako vhodné k navštíveniu, ale vďaka novej diaľnici to zapadlo prachom. Tohto roku však na Knin prišiel na rad.
Počasie nebolo práve vhodné, tridsiatkové teploty stúpali počas poludnia k štyridsiatke, vietor príliš neosviežoval, ale nebolo na výber. Počasie sa malo kaziť, na druhý deň prišli dažde, ktoré boli miestnymi síce očakávané, kvôli dlhotrvajúcim požiarom v okolí mesta (vidno na fotografiách), pre turistov však nežiadúce.
Priamo na hrade je však výborná reštaurácia, kde sa človek osvieži a dobre naje. My sme skúsili palacinky a pljeskavicu. Vďaka polohe - vo vnútrozemí a 65km od pobrežia Jadranu - sme boli spokojní aj s cenou, nielen s kvalitou jedla.
Pevnosť samotná je naozaj obrovská. Zaberá celú vyvýšeninu, ktorá sa vypína 100 metrov nad údolím rieky Krky. Pevnosť pozostáva z piatich prepojených častí. Je 470 m dlhá a v najvyššej časti 110 m široká. Obranné múry, dlhé asi 2 km a obopínajúce pevnosť zo všetkých strán, sú na viacerých miestach vysoké až 20 m. Jej súčasťou je múzeum venované archeologickým nálezom, etnografickým zbierka a aj nedávnej minulosti, vojenskej operácii "Oluja" (Búrka).
S výstavbou pevnosti sa začalo už v 9. storočí, súčasný stav vznikol v 17. a 18. storočí. Vrchol dosiahol za vlády chorvátskeho kráľa Demetria Zvonimira roku 1076, keďže za neho slúžilo ako politické centrum Chorvátskeho kráľovstva.
O pevnosti.
Do pevnosti sa dostanete cez Loredanovu bránu, pomenovanú po prvom guvernérovi Kninu Antoniovi Loredanovi. Brána bola postavená v 18. storočí. Nad priechodom je strážny domček. Brána je spojená s kruhovou vežou chrániacou prístup do pevnosti. Vchod do pevnosti býval cez padací most, tak ako aj dnes. Nad vchodom je kamenná tabuľa s postavou okrídleného leva, symbol svätého Marka, patróna Benátok. Na pravej strane od vchodu je strážny domček zo 17. storočia (dnes spomenutá reštaurácia). Na ľavej strane je bašta Pisani. Na začiatku námestia stojí kostol zasvätený svätej Barbore, v tomto prípade ako patrónke delostrelectva.
Ak ideme na sever popri reštaurácii, tu nájdeme cisternu postavenú v rokoch 1688 až 1711. Oproti cisterne pod útesom je budova, kde býval veliteľ pevnosti. Istý čas v tejto budove sídlilo Múzeum chorvátskych archeologických pamiatok a neskôr slúžila ako radná sieň.
Vstup do stredného mesta je chránený hradbami a bránou. Oproti vchodu je podlhovastá budova (dnes je v nej expozícia Operation Storm'95), ktorá slúžila na skladovanie potravín, vybavenia a zbraní.
Hradby horného mesta sa týčia vysoko, v historických dokumentoch je spomínané ako Tenin (Možný pôvod súčasného názvu mesta). Časti severnej hradby horného mesta pochádzajú z čias národných panovníkov, potom z prestavby pevnosti, pravdepodobne počas tatárskych nájazdov (v roku 1242).
V pevnosti je zachovalých niekoľko prachárni (skladov pušného prachu), tá najkrajšia slúžila počas občianskej vojny smutnému účelu, ako väzenie. Nad vchodom sa zachoval nápis, ktorý uvádza, že Benátska republika obnovila a zväčšila pevnosť počas vlády Carla Pisaniho, generálneho guvernéra Dalmácie a Epiru v roku 1711.
Na náhornej plošine južnej časti je stĺp s chorvátskou vlajkou a socha prvého chorvátskeho prezidenta.
Múzejné zbierky sa nachádzajú v zrekonštruovaných budovách bývalých kasárni a najjužnejšou budovou bola nemocnica.
Južná časť pevnosti končí menšou vežou.
História
Pevnosť bola vystavaná na vyvýšenej plošine, kde sa už od praveku týčila nejaká tá obranná stavba. Dejiny Kninu ako mesta síce siahajú do 6. a 7. storočia, ale početné archeologické nálezy svedčia o tom, že oblasť bola osídlená už oveľa skôr.
V 10. storočí nieslo mesto názov Ad Tenen.V tom čase tu bola vystavaná pevnosť sv.Spasiteľa, ktorá slúžila vládnucim chorvátskym monarchom, ktorí sa tu nechávali korunovať.
Najväčší rozkvet mesta bol dosiahnutý za vlády kráľa Zvonimíra v rokoch 1074 až 1088, preto býva Knin nazývaný Zvonimírovým mestom. V roku 1040 bolo v meste založené biskupstvo, ktorého moc siahala až k rieke Dráve. Usídlilo sa tu aj niekoľko šľachtických chorvátskych rodín. Knin sa neskôr stal najmocnejšou pevnosťou v Dalmácii a jeho pevnosť sa nad mestom týči dodnes. Strategický význam Kninu viedol k tomu, že mesto bolo často dejiskom bojov a vojen, ktoré viedli k zmenám vládcov – vystriedali sa tu snáď všetky národnosti, od chorvátskych feudálov, chorvátsko-uhorských kráľov, Benátčanov, Turkov, Rakúšanov, až po Francúzov. Roku 1522 mesto dobyli práve Turci, a Chorváti ho museli opustiť. Pod Osmanskou nadvládou zostal Knin ešte ďalších 150 rokov, potom ho získala Benátska republika. Pevnosť nakoniec dobyli aj Morlachovia platení Benátkami. Vyšplhali sa na jej hradby, neskôr ju prestavali a v meste sa natrvalo usadili. Od konca 19. storočia stráca Knin svoj vojensko-strategický význam ale hospodársky sa začína rýchlo rozvíjať. Netrvalo dlho a z mesta sa stalo dôležité obchodné a hospodárske centrum oblasti.
Občianská vojna
Ani novodobé dejiny sa však niesli v pokojnom duchu. V čase občianskej vojny sa v roku 1991 v pevnosti usídlila srbská armáda a celý Knin sa tak stal centrom odporu povstalcov proti chorvátskej vláde. Väčšina obyvateľov mesta bola nútená opustiť svoje domovy. Srbskí odbojári založili Republiku Srbská Krajina a hlavným mestom urobili práve Knin.
Za osmanskej invázie sa v oblasti usadzovali utečenci z Turkami obsadzovaných území, predovšetkým Srbi, ktorí tu tvorili až do juhoslovanskej vojny v rokoch 1991 – 1995 väčšinové obyvateľstvo. Počas vojny, bolo mesto v podstate zničené, Srbi vyhnaní a ich domy buď vypálené alebo rozdané novým nasídlencom. Približne 10 % Srbov sa sem po vojne vrátilo, väčšinu dnešného obyvateľstva však tvoria noví prisťahovalci, čo sú z veľkej časti utečenci chorvátskej národnosti zo strednej a severnej Bosny, ktorým chorvátska vláda pod vedením Franja Tuđmana prisľúbila pri presídlení finančnú podporu. Priemysel, ktorý zamestnával veľkú časť tunajších obyvateľov, bol po vojne nejaký čas v útlme, teraz sa ho sčasti podarilo znovu uviesť do života potom, čo sa začala povojnová obnova mesta. Tá však postupuje pomaly, pretože kraj stále nie je príliš atraktívny pre novo prichádzajúcich, ktorí by nahradili pôvodné srbské obyvateľstvo.
zdroje:wikipedia,