Starobylé mesto Rab na krásnom rovomennom ostrove je pokladané za perlu Kvarneru. Ponúka možnosti oddychu v tieni historických uličiek i na brehoch priezračného Jadranu. Výnimočné priaznivé podnebie vyniká bezprašným ovzduším, presýteným soľou a vôňou levandule.
Na malom polostrove, ktorý sa nachádza medzi zálivom Sv. Eufémia a prístavom, vyrástlo malebné a starobylé mesto, ktoré svojím charakteristickým tvarom, so štyrmi vežami, pripomína veľkú plachetnicu so štyrmi vysokými stožiarmi.
Benátčania silne ovplyvnili stavebný ráz aj celý vzhľad mestečka, ktoré dnes patrí k najzachovalejším stredovekým sídlam z doby benátskeho panstva v oblasti Kvarneru. Rab je vlastne starobylá mestská rezervácia, avšak plná súčasného života.
Mesto Rab, je najvýznamnejšia dominanta celého ostrova. Sídlo z iného storočia. Vkročíme malou bránou z Katamaranového prístaviska. Za ňou nás čaká malý park, uprostred socha. Socha svätého Marína.
Kto že to bol? Najznámejší rodák z Rabu, založil roku 301 najstaršiu republiku na svete, republiku San Marino.
Ale mesto ukrýva ďalšie tajomstvá. Siluety kostolných veží, útle zátoky, pravidelný poriadok troch ulíc - Dolnej, Strednej a Hornej. A medzi tým chaos turistického priemyslu.
Pokračujeme pozdĺž hradieb a palácov. Míňame kostolíky, v ktorých prebieha ranná omša, kláštory a paláce. Schody odtiaľto vedú až pod mesto, na mestskú pláž, ktorá je vlastne dlhou betónovou promenádou strácajúcou sa v diaľke v korunách stromov parku Komrčar.
Početné paláce a historické domy tunajšej šľachty, v slohu Benátskej gotiky a renesancie, vytvorili kúzelnú spleť uličiek, námestíčok, križovatiek a podchodov. Stratiť sa tu ale nedá, pokiaľ vás neomámi ťažká vôňa levandule, ktorá najviac charakterizuje toto mesto.
Rab je preslávený svojím výnimočne miernym, priaznivým podnebím a vyniká bezprašným ovzduším, presýteným soľou. Na vápencovom podklade rastú makchie, jalovec halepský, dub cezmínovitý a moruše, takže ostrov je zelený, tmavozelený.
História:
Rab bol prvýkrát spomenutý v cestopise gréckeho geografa Pseudo Scylaxa pod jednotným názvom "Mentorides" (spolu s Pagom). V Ptolemaiových spisoch sa píše o ostrove Skardona, a dvoch mestách na ňom: Arbe a Kollentone. Z neskorších gréckych a rímskych geografov Plínius starší vo svojej "Natural History" píše o Rabe ako o Arbe. V latinských dokumentoch je Rab uvedený pod rôznymi menami: Arbia, Arbania, Arbitrana, Arbum a Arbe. Význam a pôvod mena Rab, že je ťažké určiť. Najpravdepodobnejšie je, že súčasný názov ostrova a mesta Rab pochádza z Illyrského alebo Liburnianského slova Arba, čo znamená, "zalesnené" alebo "zelené".
Názov Rab sa v písomných prameňoch prvýkrát uvádza až v polovici pätnásteho storočia.
Stopy ľudského osídlenia na ostrove siahajú až na začiatok doby kamennej. Náleziská sú po celom ostrove, a väčšina artefaktov sa nachádza na poloostrove Lopar. Najstarší obyvatelia ostrova,ktorých vieme pomenovať, boli Ilýri či skôr ilýrsky kmeň Liburnianov, ktorí pred dvetisícpäťsto rokmi žili oblasti rieky Rasa na Istrii a na rieke Krka v Dalmácii, vrátane ostrovov v tejto oblasti. Samotné mesto Rab bolo založené v posledných desaťročiach prvého storočia pred naším letopočtom. Keď koncom nášho letopočtu Rimania Arbu povýšili na Municipium bola tu už vytvorená mestská limburská koloniálna komunita s hradbami a vežami. Rimania Arbu začiatkom letopočtu dôkladne opevnili. Rozvíjala sa tak úspešne, že v dobe výberu Salonu za hlavné mesto Dalmácie, mu mohla na východnom Jadrane konkurovať jedine Arba.
Vďaka odľahlosti Rabu, ostrov dlho vzdoroval kolonizácii zo strany praslovanského Chorvátskeho obyvateľstva a prevaha potomkov Rimanov tu trvala zrejme až do 15. storočia.
Chorvátsko je na konci 9. storočia nezávislým štátom. V tej dobe Rab platil chorvátskym kráľom za nezávislosť sto zlatých ročne. Až do príchodu k moci prvého chorvátskeho kráľa Tomislava (r. 925) Rab spadá pod byzantskú nadvládu. Ale potom sa stane súčasťou chorvátskeho kráľovstva. V tej dobe bol Rab samostatnou obcou s vlastnými zákonmi a vlastnou volenou vládou.
No na druhej strane Jadranu sa rodila nová superveľmoc, Benátky, a chorvátsky vládcovia museli investovať značné úsilie, aby sa zabránilo tlaku Benátčanov na východné pobrežie Jadranského mora. Na začiatku 11. storočia Benátky dvakrát obsadili Rab a ďalšie ostrovy, ale počas najsilnejšieho chorvátskeho kráľa Petara Krešimira IV. (1058 až 1073) bola celá Dalmácia súčasťou chorvátskeho kráľovstva. Počas vlády chorvátskych vládcov Rab napredoval ekonomicky i kultúrne.
Po vymretí chorvátskej dynastie sa Rab dostáva pod nadvládu Uhorskej dynastie Arpádovcov až do doby pokým, po smrti Ľudovíta Veľkého, na konci 14.storočia, Benátky nevyužijú dedičské trenice a Rab obsadia.
V roku 1059 vtedajší biskup na Rabe, Drago, pozval na Rab benediktínov a dal im veľký majetok a kaplnku. Mnoho cenných architektonických objektov z tohto obdobia sa zachovali dodnes v kostoloch a kláštoroch. Mnísi benediktínskeho rádu významne prispeli k šíreniu kultúry na ostrove.
V 12.str. bol významným mestom a biskupským sídlom. Na žiadosť vtedajšieho biskupa bol vybudovaný kostol a zasvätený samotnému Alexandrovi III., pápežovi, ktorý sa tu zastavil v roku 1177 pri jeho ceste zo Zadaru do Ríma.
Koncom 14. storočia zažíva Rab prosperitu a úspech. Žilo tu viac ľudí ako v súčasnosti, len v meste 5 tisíc, celkovo na ostrove 15 tisíc. Rab mal veľkú obchodnú flotilu a využíval svoju výhodnú polohu.
V rokoch 1449 a 1456 bol ostrov postihnutý morovou epidémiou, ktorá drasticky znížila počet obyvateľov. Dodnes možno v meste vidieť zamurované alebo zabednené schátralé domčeky tých, koho vtedy pokladali za šíriteľa moru alebo kde bolo ohnisko nákazy. Z tohto sa Rab už nikdy úplne nezotavil, aj keď sa počet obyvateľov neustále zvyšoval a roku 1463 po páde Bosny pod tureckým tlakom na Rab prichádza mnoho utečencov.
Rab zostal pod vládou Benátskej republiky až do 12. mája 1797, keď Napoleon zrušil Benátsku republiku.
Koniec živorenia priniesla Rabu až druhá polovica 19. stor., kedy vďaka svojim prírodným podmienkam získal štatút klimatických prímorských kúpeľov a začal postupne budovať služby narastajúcemu turistickému ruchu.
Do roku 1918 patril Rakúsku.
Po roku 1921 sa ostrov stal súčasťou Kráľovstva Juhoslávie. Od roku 1941 do roku 1944 Rab patril Musoliniho fašistickému Taliansku.
 |
 |
Pamiatky:
Za benátskeho panstva boli postavené Mestská lodžia ako verejná otvorená súdna sieň a mestská sýpka. Výstavný Kniežací palác (Knežev dvor) z 13. stor. s neskorogotickými a renesančnými prvkami. Z ostatných chrámových stavieb vyniká kostol sv. Kríža (Sveti Križ) v areáli inak opustenej niekdajšiej biskupskej rezidencie Vescovo. Pri hradobnej veži stojí kostolík sv. Krištofa (Sveti Krištofóry), patróna Rabu. V kostole sv. Justin (Sveta Justina) patriacom benediktinkám je stála výstava sakrálneho umenia. Na okraji skalného mysu Kaldanac, stojí kostol františkánok, zasvätený sv. Antonínovi opátovi (Sveti Antun). Najcennejšia zo sakrálnych stavieb je katedrála Nanebovzatia P. Márie (Sveta Marija Velika), trojloďová románska bazilika. Kúsok vedľa stojí krásna 26 metrov vysoká zvonica.
Ako sa dostať na Rab:
trajektom z pevniny : Stinica - Mišnjak (98 kun za auto, 17 kun za osobu)
trajektom z Krku : Valbiska - Lopar (225 kun za auto, 37 kun za osobu)
katamaranom na trase Rijeka - Rab - Novalja (Novalja - Rab, 45 kun za osobu, spiatočný lístok)
a ďalšími výletnými loďami v rámci exkurzií z pobrežia alebo priľahlých ostrovov (približne 150 kun za osobu)
zdroje: wikipedia, rab.hr,