Miest pod názvom Stari Grad je v Chorvátsku niekoľko. Toto je článok o zaručene najstaršom z nich. Na ostrove Hvar sa nachádza Stari Grad založený roku 384 pred n. l. ako Pharos.
Ak niekto naozaj dôkladne pozeral mapu našich tripov po Chorvátsku, isto narazil na niektoré biele miesta. Nuž ale niektoré nie sú biele, pretože by sme ich v minulosti nenavštívili. Sú také preto, že v tom čase sme sa popisovaniu našich ciest nevenovali a ani sme do budúcna nepredpokladali, že sa niečomu takému budeme venovať. Poznáte to, žiadne iné foto ako to rodinné v zásobe.
Ostrov Hvar patrí k týmto miestam. Boli sme tu pred 23 rokmi a boli sme tu aj tohto roku.
Rozdiely sú obrovské. Zastavanosť vyššia aspoň o 50%. Aspoň tak to na nás pôsobí. Nové rezorty, nové hotely, nové apartmány. Ale i nové cesty, lepšie služby, čistejšie prostredie. 
Porovnávať Stari Grad s mestom Hvar? Stari Grad je pokojné, romantické mestečko s úzkymi kamennými uličkami, dvormi a terasami. Naozaj rozdielny typ dovolenky od hlučnejšieho Hvaru.
Stari Grad je pokojnejší, menej „párty“ a autentickejší. Hvar je počas sezóny výrazne preplnenejší a Stari Grad je, aspoň pre nás, lepšia voľba. Zas na druhej strane, nie je to úplne ospalá dedina, ľudí a života je tu dosť.
Hlavne večery sú tu veľmi príjemné. To je asi jedna z najväčších výhod. Prístav, kamenné uličky, malé námestia, reštaurácie a bary. Sú tu dobré bary a dobré reštaurácie, takže na večeru nie je nutné utekať do Hvaru.
Čo sa týka pláží, treba počítať s tým, že centrum Stari Gradu nie je plážové letovisko, ale prístav. Za plážami sa treba pozrieť do okolia. Výhodou je, že okolo mesta sú skalnaté, borovicové a menej zastavané pobrežné miesta. Ideálne je vyjsť zo Stareho Gradu a cestičkami, chodníkmi do lesov a na prázdnejšie skalnaté pláže.
My sme mrkli na pláž Kupalište Stari Grad, tá je prvá na južnej strane mesta, smerom k prístavisku trajektov je pláž Lanterna.
Ako na ostrov - Trajekty
A sme pri trajektoch. Najjednoduchší spôsob, ako sa autom dostať na ostrov Hvar je trajekt zo Splitu práve do Stareho Gradu. Tu je trajektový prístav, západne od centra. Lacnejšia, ale komplikovanejšia cesta je trajekt Drvenik -Sučuraj. Pokiaľ nechcete tráviť dovolenku priamo v Sučuraji, čaká vás 50km dlhá a "zaujímavá" trasa vnútrozemím ostrova z východu na západ do Jelsy a ďalších 25km do Hvaru, kde je aj jeden tunel. Zaujímavá je v uvodzovkách preto, lebo je to po úzka a kľukatá cesta, kde sú na jednej strane hory a na druhej priepasti. S námahou sa na nej obídu dve nákladné autá. Ale tieto informácie berte z rezervou, predsa len sú 23 rokov staré a možno je už cesta lepšia.
Ak cestujete zo Slovenska (a nedovolenkujete niekde na Makarskej a na Hvar si chcete odskočiť) tak porovnanie týchto dvoch trás s cieľom v Splite versus v Drveniku pre auto so 4 osobami je 100 € oproti 75 eurám. Trasa cez Drvenik je asi o 1 hodinu dlhšia. Z ďalšieho hľadiska - po 800+km ceste zo Slovenska si na trajekte 2 hodiny oddýchnete. Cez Drveník presne naopak - najťažší úsek vás čaká na konci.
A ešte jedno upozornenie týkajúce sa trajektu zo Splitu. Nefunguje to tak, že sa postavíte do radu ako pri kyvadlových linkách. Musíte už mať zakúpený lístok, ideálne cez internet, priamo na určitý čas. Inak vás do rady ani nevpustia.
Jadrolinija
Najstaršie mesto na Jadrane
Vráťme sa k samotnému Starému Gradu. Je to jedno z najstarších miest na celom kontinente a najstaršie na Jadrane, preto sa histórii vzniku trošku povenujeme. Napokon, je celkom zaujímavá.
Príbeh Starého Gradu sa začal písať v lete roku 384 pred n. l.. Vtedy do hlbokého a bezpečného starigradského zálivu prirazili grécke galéry z ostrova Paros v Egejskom mori. Novozaloženú kolóniu pomenovali Pharos.
Kolonizátori z ostrova Paros neprišli na vlastnú päsť ako nejaká malá skupinka dobrodruhov. Boli pod priamou ochranou Dionýzia I., mocného vládcu zo Sicílskych Syrakúz. Dionýzios mal obrovskú flotilu a jeho cieľom bolo ovládnutie Jadranského mora a vytvorenie obchodných základní.
Poskytol gréckym osadníkom vojenské krytie, financie a vojnové galéry. 
Gréci na začiatku nezačali krvavou inváziou. Podľa historika Diodóra Sicílskeho sa vodca gréckych osadníkov najprv dohodol s miestnym ilýrskym kráľom/náčelníkom. Gréci od Ilýrov odkúpili územie starigradského zálivu a úrodné pole za ním. Ilýri spočiatku súhlasili, pretože Gréci im ponúkli tovar, kovové nástroje, víno a prísľub obchodu.
Akonáhle však Ilýri videli, ako rýchlo Gréci stavajú kamenné hradby, začínajú deliť úrodnú pôdu a stavať pevné domy, uvedomili si, že strácajú kontrolu nad ostrovom. Tajne privolali na pomoc svojich súkmeňovcov z pevniny (z oblasti dnešného Makarského pobrežia a rieky Neretvy). Na viac než 200 malých ilýrskych loďkách doplávali k Hvaru, spojili sa s miestnymi Ilýrmi a obkľúčili novovzniknutý Pharos.
Grécka posádka vo vnútri hradieb udržala pozície a vyslala signál syrakúzskej flotile. Dionýziove ťažké trojsťažňové veslice (triéry) vybavené baranidlami a skúsenými žoldniermi ilýrske ľahké kožené a drevené loďky doslova rozdrvili. Podľa prameňov padlo vyše 5 000 Ilýrov a ďalších 2 000 bolo zajatých a predaných do otroctva.
Po tejto zdrvujúcej porážke bol odpor Ilýrov na ostrove zlomený. Gréci okamžite dokončili mohutné kamenné hradby z obrovských opracovaných blokov, ktoré boli pre ilýrske zbrane nedobytné. Zvyšky Ilýrov boli vytlačené do hornatých častí ostrova, alebo sa postupne asimilovali a pracovali pre Grékov ako služobníctvo a roľníci.
Gréci neprišli len tak – priniesli so sebou písmo, razbu vlastných mincí, pestovanie viniča a predovšetkým geniálnu geometriu. Za mestom vytvorili takzvaný Ager Pharensis (Starigradské pole). Geometri rozdelili úrodnú pôdu na presné pravouhlé pozemky (chora) vymedzené kamennými múrikmi. Tento antický kataster sa v nezmenenej podobe zachoval až dodnes a je zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO.
Po páde Grékov prevzala vládu Rímska ríša a z mesta sa stala Faria. Z tohto obdobia sa pod dnešnými ulicami a domami nachádzajú mozaiky rímskych víl (villa rustica). V stredoveku sa mesto stalo prirodzeným centrom celého ostrova. Sídlil tu biskup aj správa ostrova až do nešťastného roku 1278, kedy Benátčania preniesli hlavné sídlo na západný cíp ostrova (dnešné mesto Hvar). Z pôvodného centra sa zo dňa na deň stala Civitas Vetus – Stari Grad.
4 roky vzbury
Na začiatku 16. storočia bol ostrov rozdelený nielen geograficky, ale najmä triedne. V meste Hvar sídlila namyslená šľachta, ktorá mala monopol v mestskej rade, kontrolovala obchody, súdy aj dane.
Na druhej strane boli pučania – hvarskí aj starigradskí námorníci, obchodníci, remeselníci a roľníci, ktorí tvorili 90 % obyvateľstva, no nemali žiadne politické práva a šľachta s nimi zaobchádzala ako s menejcennými.
Šľachtici začali beztrestne páchať násilie na dcérach a manželkách bohatých pučanov. V máji 1510 pohár pretiekol. Do čela odboja sa postavil charizmatický a bohatý obchodník zo Starého Gradu – Matija Ivanić.
Ivanićovo vojsko pučanov vtrhlo do mesta Hvar, obsadilo kniežací palác a zabilo niekoľko najnenávidenejších šľachticov. Zvyšok šľachty v panike ušiel na benátskych galérach alebo sa zabarikádoval v pevnosti Fortica.
Ivanić prevzal kontrolu nad celým ostrovom okrem pevnosti. Vytvoril vlastnú ľudovú radu a žiadal od Benátok zrovnoprávnenie. Benátky sa spočiatku snažili vyjednávať, no keď videli, že príklad z Hvaru by mohol zapáliť ľudové vzbury po celom Jadrane, poslali v roku 1514 flotilu pod vedením admirála Sebastiana Giustinianiho.
Benátčania povstanie brutálne potlačili. Na sťažňoch vojnových galér obesili 20 vodcov vzbury a desiatkam ďalších odsekli ruky alebo vypichli oči. Samotný Matija Ivanić však unikol – na malej lodi preplával na pevninu do Omiša a Benátčania ho už nikdy nechytili.
Námorná veľmoc
Druhým obdobím slávy tohto mesta bolo 19. storočie.
Stari Grad sa v 19. storočí stal kolískou civilného námorného obchodu. Starigradské rodiny investovali všetok kapitál do stavby obrovských trojťažňových zaoceánskych plachetníc.
Starigradské plachetnice nechodili len do Splitu či Ancony. Prevážali hvarské víno, olivový olej a pšenicu do Južnej Ameriky, New Yorku a cez Čierne more do Ruska. Zámorský obchod priniesol do mesta neskutočné bohatstvo. Z neho sa stavali luxusné paláce na nábreží, kupovalo sa drahé umenie a zakladali sa prvé školy.
Starigradská flotila čítala v časoch najväčšieho rozkvetu (medzi rokmi 1850 a 1880) viac ako 80 veľkých zaoceánskych plachetníc a vyše sto menších pobrežných plavidiel. 
Šlo predovšetkým o trojťažňové barky a škunery s nosnosťou od 300 do viac ako 1 000 ton výtlaku, čo boli na vtedajšie drevené plachetnice obrovské rozmery. Dĺžka týchto lodi sa pohybovala od 35 do 60 metrov.
Flotilu vlastnili súkromné konzorciá starigradských kapitánskych rodín. Fungoval tu unikátny systém spoluvlastníctva. Loď bola rozdelená na 24 podielov. Jeden podiel vlastnil kapitán, druhý staviteľ lode, ďalšie bohaté obchodnícke rodiny z mesta a menšie podiely si často kupovali aj samotní námorníci či miestne cirkevné rehole. Vďaka tomuto systému bolo do námorného biznisu priamo majetkovo zapojené takmer celé mesto. Ak mala lod úspešnú plavbu a doviezla tovar, zisk sa delil medzi celú starigradskú komunitu.
Starigradské plachetnice nebrázdili len Jadran. Vyvážali hvarské víno, olej a soľ a zo sveta dovážali bavlnu, kávu, korenie a drevo.
Pravidelné linky boli do Odesy, Londýna a Antverp.
Bežne sa plavili do New Yorku, Buenos Aires, Rio de Janeira a cez obávaný Mys Hornej nádeje až do Indického oceánu.
Na sklonku 19. storočia sa stali dve udalosti, ktoré toto zlaté obdobie ukončili.
Prvou bola epidémia fyloxéry (vošky štítničkovej), ktorá zničila väčšinu hvarských viníc a zastavila export vína.
Druhou bol príchod parníkov. Hvarskí kapitáni zaryto verili plachtám a odmietali investovať do parných strojov. Parolode však boli rýchlejšie, nezávislé od vetra a lacnejšie. Starigradské námorné impérium sa v priebehu dvoch desaťročí úplne zrútilo. Mnohé rodiny skrachovali a stovky skúsených námorníkov museli emigrovať do Argentíny, Čile a USA.
Najvýznamnejšie pamiatky
Tvrdalj Petara Hektorovića
Renesančný opevnený kaštieľ zo 16. storočia, ktorý si sám navrhol slávny básnik. Srdcom stavby je vnútorné jazierko obklopené arkádami, ktoré je napájané kanálom z mora. V stredovekých kamenných múroch sú vytesané filozofické nápisy v latinčine a starochorvátčine, napríklad „Fui quod es, eris quod sum“ (Bol som, čím si; budeš, čím som).
Unikátne zachovaný antický kataster zapísaný v zozname UNESCO. Grécki geometri tu v roku 384 pred n. l. rozdelili úrodnú pôdu na presnú štvorcovú sieť pomocou kamenných múrikov stavaných na sucho (gromače). Múry, cesty a zberné nádrže na vodu sedia na pôvodných líniách aj po viac než 2 400 rokoch.
Dominikánsky kláštor sv. Petra založený v roku 1482, ktorý stojí na južnej strane zálivu. V jeho útrobách sa ukrýva múzeum s bohatou zbierkou gréckych a rímskych mincí, antických amfor a vzácnou knižnicou. Najcennejším umeleckým dielom je oltárny obraz Oplakávanie Krista z 16. storočia od slávneho benátskeho majstra Tintoretta.
Kostol sv. Štefana (Sveti Stjepan). Barokový farský kostol postavený v rokoch 1605 – 1625 z bieleho kameňa dovážaného z ostrova Brač. Jeho dominantou je samostatne stojaca zvonica z 18. storočia, ktorej spodná časť bola postavená priamo z obrovských opracovaných kamenných blokov pôvodného gréckeho mestského opevnenia.
Námestie Škor. Malé barokové námestíčko, ktoré vzniklo v 17. a 18. storočí zasypaním plytkého morského ramena. Je obklopené kamennými domami s typickými vonkajšími schodiskami (balatura) a slúži ako romantická kulisa pre letné divadelné a hudobné večery.
Kostolík sv. Jána (Sveti Ivan) je jedna z najstarších stavieb v meste. Ranokresťanský kostolík z 5. až 6. storočia stojí na ruinách antického chrámu. V jeho tesnej blízkosti boli objavené vzácne rímske mozaiky.
Palác Biankini. Elegatný novorenesančný palác z roku 1896, ktorý patril slávnej náorníckej a kapitánskej rodine Biankini. Dnes v ňom sídli Múzeum mesta Stari Grad, kde sa nachádza rekonštrukcia kapitánskeho salónu a expozície venované antickému Pharosu aj oceánskym plachetniciam.
