Ak poviem Čachtice, hneď každého napadne to druhé: Bátorička. Hrad Čachtice je pevne spojený s touto osobnosťou. Kvôli Alžbete Bátoriovej sa meno hradu Čachtice vyslovuje v mnohých jazykoch na celom svete. Legenda o údajne jednej z najväčších vrahýň všetkých čias láka na Čachtický hrad tisíce turistov.
Na hrad sa dostanete z obce Čachtice, úzkou cestou ,aj automobilom, na platené parkovisko v malom údolí. To ste asi v dvoch tretinách cesty. Potom do kopca a chodníkom k hradu, hradnej vstupnej bráne.
My sme sa v rámci jarnej postcovidovej prechádzky rozhodli si cestu predĺžiť a zaparkovali v obci Čachtice pri stánku so zmrzlinou. Tu je síce parkovanie zadarmo, ale cesta na hrad trvá odtiaľto skoro hodinu. Bonusom je zmrzlina, či pizza v miestnej Pizzerii. Oboje hodnotíme kladne. Samotné mestečko je pekné, čisté, rovnako stojí za prehliadku.
Na hrade sme boli naposledy pred 14 rokmi, galéria v odkaze pod článkom je z tohto obdobia, a netrpezlivo sme sa tešili na zmeny. Zmien je veľa. Pred 14. rokmi sa oprava hradu ešte len opatrne začínala. Dnes je všetko inak a z prázneho a nebezpečného priestoru vzniklo niečo, čo už má zmysel navštíviť.
Čachtický hrad vlastní obec Čachtice, ktorá na obnovu pamiatky za viac ako milión eur získala dotáciu z európskych fondov. Počas rozsiahlej rekonštrukcie bola opravená napríklad vstupná brána, čiastočne obnovené hradné múry a ďalšie objekty, vybudovaná hospodárska budova a odkryté priestory s klenbami alebo pôvodné schody. Hlavná časť rekonštrukcie prebiehala v rokoch 2012 až 2014.
Na hrade, a ako som spomínal, i na parkovisku pod hradom sa platí. Kúpite si tu i občerstvenie, nápoje, kávu. Prehliadka zahŕňa areál hradu s výstupom na najvyšší možný bod, odkiaľ je krásny výhľad na Považie i Záhorie a obec v podhradí, ktorou je Višňové. Z Višňového sa, mimochodom, dá taktiež dostať na hrad, ale po strmom chodníku. V budove na dolnom nádvorí sa nachádza pekná expozícia, samozrejme, prevážne venovaná Bátoričke.
Čachtický hrad vznikol ako dôležitá pevnosť tvoriaca súčasť ochrany západnej hranice Uhorska. Vďaka svojej polohe na konci skalnatého vápencového hrebeňa mohol kontrolovať rozsiahle územie pohraničia na úpätí Malých Karpát a zároveň časť údolia Váhu s cestným prechodom z Považia smerom na Myjavu a ďalej na Moravu. Na základe dostupných historických prameňov sa jeho vznik predpokladá po r. 1260.
Založenie sa pripisuje Kazimírovi z rodu Hunt-Poznanovcov. Krátko po založení hrad ako jedno z mala opevnení pohraničnej línie odolal nájazdu vojsk českého kráľa Přemysla Otakara II. Koncom 13. storočia sa stal majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho a po jeho smrti v roku 1321 prešiel pod správu kráľovských kastelánov.
 |
 |
 |
Pôvodný hrad z 13. storočia dodnes tvorí jadro zrúcaniny. Jeho priestor po obvode vymedzovala masívna hradba so zaoblenými nárožiami, ku ktorej bola na východnej strane pristavená obytná budova. V čele hradu oproti stála dominantná päťboká veža, obrátená k prístupovému hrebeňu ostrouhlým nárožím. Z jej pôvodného vybavenia sa do súčasnosti zachovali zvyšky schodiska v hrúbke múru, okno s bočnými sedačkami a malý výklenok pre svietidlá. V priebehu 14. storočia majitelia venovali veľkú pozornosť zdokonaľovaniu opevnenia. Výsledkom ich aktivity bola výstavba rozmernej bašty v tvare podkovy na severnej strane a pred-bránia vysunutého pred pôvodnú vstupnú bránu. V krátkom časovom odstupe ešte opevnenie zosilnil nový veniec hradby ponechávajúci po vonkajšom obvode úzku uličku, tzv. parkan.
V roku 1392 získal hrad od kráľa Žigmunda jeho verný prívrženec Stibor zo Stiboríc, ktorý Čachtice začlenil do svojho rozsiahleho panstva na Považí. Stiborovci ho vlastnili až do vymretia rodu v roku 1434 a za tento čas stihli opäť zosilniť opevnenie. Na terase severne od pôvodného hradu vybudovali predhradie vymedzené po obvode priamymi úsekmi hradieb, ktoré zosilňovala do vnútra otvorená veža. Po vymretí Stiborovcov kráľ Žigmund daroval Čachtice ďalším svojim prívržencom z rodu Orságovcov, ktorí ich vlastnili do roku 1567. Podobne ako ich predchodcovia, sa aj oni zaslúžili o rozšírenie a prestavbu svojho sídla.
Ešte do konca 15. storočia v priestore horného hradu vzniklo nové obytné krídlo pristavané k západnej hradbe. Pôvodná bašta bola nadstavená do podoby veže. Jej súčasťou bola v hornej časti hradná kaplnka. Rozvoj palných zbraní si zároveň vyžiadal vznik dodatočného okruhu opevnenia v podobe ďalšieho parkanového múra. Potreba ochrany pred stále účinnejšou delostreľbou sa prejavila výstavbou delovej bašty osadenej na skalný hrebeň oproti prístupu v čele hradu. Ďalšiu baštu vybudovali v mieste napojenia na staršie predhradie.
Po vymretí Orságovcov daroval panovník Čachtice Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym. Od nej panstvo v roku 1602 získal do dedičného vlastníctva František Nádašdy. Po ňom od roku 1604 spravovala majetok známa Čachtická pani Alžbeta Bátoriová.
Alžbeta Bátoriová sa narodila v roku 1560 v Nyirbátore zomrela 21. augusta 1614 na čachtickom hrade.
Jej otec Juraj Batory pochádzal z Ecsedskej vetvy rodu, matka Anna Bátoriová z vetvy Sómlyovskej. V rodoch oboch rodičov boli viaceré významné osobnosti feudálneho Uhorska. Ba jeden z nich, Štefan Bátori, ujec Alžbety Bátoriovej, sa stal poľským kráľom.
Niektorý Bátoriovci však trpeli psychickými poruchami. Vyskytovali sa u nich sklony k násilnostiam, krutosti a mravnej zvrhlosti.
Vydala sa 8. mája 1575 vo Vranove za Františka Nádašdyho (1555-1604). Manželia žili po svadbe striedavo na rôznych miestach svojich rozsiahlych majetkov.
Postupne však dlhý pobyt manžela mimo domu iste zapríčinil ďalšie nesprávne formovanie sa povahy Alžbety Bátoriovej. Jej povaha zosurovela, zostala krutá a nemilosrdná voči služobníctvu i širšiemu okoliu. Krutosť a vášne prerástli v hroznú potrebu - mučiť a zabíjať mladé dievčatá. V jej osobe akoby ta boli nahromadili všetky najhoršie vlastnosti príslušníkov oboch vetiev tohto rodu. Pre tvoje činy získala časť služobníctva , ktorá jej ochotne pomáhala a často nezaostávala v krutostiach za svojou paňou.
Hrozné činy zostali dlho utajené. Svedči o tom aj skutočnosť, že sa po manželovom boku zúčastňovala mnohých významných udalosti na šľachtických dvoroch.
Alžbeta porodila päť detí.
Jej manžel František Nádašdy zomrel 4. januára 1604 v Sárvári. Bol to mohutný, tmavý a drsný chlap, ktorého ta báli všetci nepriatelia. Turci mu hovorili Čierny beg.
Po smrti manžela stala sa Alžbeta Bátoriová majiteľkou obrovského majetku. Jej krvilačnosť sa začala stupňovať. Služobníci privádzali dievčatá do Čachtického kaštieľa pod rôznymi sľubmi najskôr dobrovoľne, a potom, keď rodičia neprejavovali ochotu dávať ich do služby, robili tak násilím.
Najbližší služobníci pri jej orgiách boli:
-Darvula (Delbora) v Sárváry(neskôr oslepla a zomrela).
-Ilona Jó, ktorá bola dojkou deti Alžbety Batériovej,
-Dorota Sentéšová ( v jej službách bola od roku 1605).
-Ján Ujváry, prezývaný Ficko. Ten u panej slúžil okolo 16 rokov.
Nakoniec sa beštialita a skutky Alžbety Bátoriovej predsa len neutajili. Rodičia si hľadali nezvestné dcéry. Medzi ľudom sa hovorilo o výkrikoch a volaní o pomoc, ktoré často, najmä v noci, bolo počuť z Čachtického kaštieľa.
Na príkaz panovníka sa rozhodol palatín Thurzo prísť do Čachtíc. Aj so svojim sprievodom nečakane prichytil Bátoriovú pri mučení dievčat. Stalo sa tak 24.12.1610. Bol to začiatok jej konca. Následne bola uväznená na Čachtickom hrade, kde prežívala svoje posledné štyri roky života. Zomrela 21 augusta 1614.
Po Alžbetinej smrti zdedili majetok jej deti Pavol, Katarína a Anna. Pavol Nádasdy mal troch synov - Juraja, Františka a Tomáša.
Syn František Nádasdy II. získal v roku 1639 polovicu čachtických majetkov. Na hrade vykonal rozsiahle úpravy, opravená bola strecha, okná, drevené stropy a vybudovaný nový padací most na poschodí.
Roku 1670 bol ako účastník Vešeléniovského povstania popravený a jeho majetok skonfiškovaný. Cisárske vojsko hrad vyrabovalo, podpálilo a zničilo. V roku 1695 pripadol skonfiškovaný majetok Krištofu Erdédymu.
V prvých rokoch povstania Františka Rákociho II. bola na hrade cisárska posádka.
V máji 1708 sa dostal krátko do rúk povstalcov, ale ešte toho istého roku ho opäť dobylo cisárske vojsko a v týchto bojoch bol hrad zničený. V roku 1799 vyhorel.
Fenomén Bátoričky sa preniesol do literatúry, hudby i filmu. Za výborné spracovanie považujeme klasické animované Kubalovo dielo pod názvom Krvavá pani.
Na margo filmu Bathory, môžem povedať, že mne sa historická podoba filmu zdá, mierne povedané, prekrútená a filmu som neuveril. Našťastie má Jakubisko lepšie filmy.
V roku 1981 tu režisér Oldřich Lipský nakrúcal známu komédiu Tajomstva hradu v Karpatoch.
Súčasný pohľad historikov na Bátoričku sa líši. Aj vzhľadom na to, že o Bátoričke ako o Krvavej pani sa začalo hovoriť až 100 rokov po jej smrti. Podľa historičky Tünde Lengylovej vlastne grófka nič z toho, čo jej pripisujú legendy, nevykonala. Bola síce prísna, telesné tresty v tom čase úplne bežné, prípadné zranenia služobníctva asi pochádzali z liečiteľstva. Ona aj manžel patrili k najbohatším a najváženejším rodom v Uhorsku, palatín Thurzo bol rodinný priateľ. Chýba tu však to najpodstatnejšie: Prečo tento rodinný priateľ ju, vlastne podľa historičky nevinnú, odsúdil na domáce väzenie na zámku, kde po 4 rokoch zomrela? Snaha o získanie jej majetku ako dôvod nevyhovuje, jej majetok napokon zdedili jej deti. Možno tu ide o očistenie maďarskej šľachtičnej od vymyslených ohováračiek, pravda, potom je to dosť nepresvedčivé.
Navyše v Bytči sa roku 1611 konal súdny proces s pomocníkmi. Jednalo sa o Dorotu Szentesovú, Ilonu Jó, Jána Ujváryho ( Ficko) a Katarínu Benickú.
Prví traja boli odsúdení na trest smrti za spoluúčasť na mučení dievčat. Je síce pravda, že ich výsluch sa konal za pomoci mučenia, ale v ich výpovediach bolo dosť styčných bodov na to, aby ich uznali za vinných.
Keď sme sa chystali na Čachtice, očakávali sme akúsi temnú, strašidelnú atmosféru. Krásny jarný deň nám však ukázal krásu prírody a poetickosť zrúcanín.
Dôstojný pomník dávnemu utrpeniu.
Otváracie hodiny
Marec až december víkendy od 10.00
Apríl až november (okrem pondelka) od 10.00
Júl, august denne od 10.00 do 18.00
Vstupné
Dospelí 3 až 4€
Parkovné za osobný automobil 3€
zdroj.: voľne podľa textu Mgr. Michala Šimkoviča a Mateja Surmana