Myslel som si, že stredné a horné Považie dôkladne poznám a nič ma už tu u nás nemôže prekvapiť, ale mýlil som sa. Stačilo pri Ilave na diaľnici smerom na Žilinu otočiť hlavu do ľava a to skalné bralo nemohlo ostať nepovšimnuté. No a čože to je za skalný útvar? Vršatské bralo. A ako taká strategická vyvýšenina, nemohol obísť pozorné oko staviteľov hradov v 13. storočí.
Nad obcou Vršatské Podhradie na vápencových útesoch (897 m) Vršatských bradiel, vytvárajúcich dominantu Bielych Karpát sa nachádza ruina hradu Vršatec z 13.storočia, ktorý je najvyššie položeným hradom na vápencovom brale na Slovensku.
Na hrade sme boli vo sviatok a bolo na ňom plno. Krásne jarné počasie vytiahlo veľa ľudí do prírody. Na hrade, či hneď pod ním, sme stretli motorkárov a hradného pána so svojím zbrojnošom. Mladí muži v dobových oblekoch, po zuby ozbrojení, rozohrali scénku z doby dávnej. Išlo, samozrejme ako vždy, o ruku krásnej šľachtičnej, o ktorú sa nakoniec strhla pravá stredoveká bitka. Zvonenie mečov a výkriky bojovníkov sa skončilo potleskom spokojného obecenstva, najmä deti si prišli na svoje a nečakaný zážitok si určite budú dlho pamätať.
Samotný hrad je prístupný len na vlastné nebezpečie. Spodná časť hradu sa pomaly , ale isto stráca medzi stromami v lese. Keďže je hrad súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty, akákoľvek snaha na záchranu hradu nie je možná, je teda skoro isté, že za pár rokov sa ďalší slovenský hrad rozplynie v lese. Horná časť hradu, najstaršia, je ťažšie prístupná, po strmom chodníku a skalnou dierou sa dá dostať až hore, odkiaľ je krásny výhľad na Považie, Strážovské vrchy a Veľkú Fatru.
Na Vršatec sa dostaneme, ak odbočíme pri Ilave na Pruské a v Pruskom do ľava na Vršatské podhradie. Prejdeme Podhradím, hore do kopca, na ľavom menšom brale sa nachádza zrúcanina.
 |
 |
 |
Najstaršie písomné údaje o hrade pochádzajú z roku 1316. V polovici trinásteho storočia bola postavená strážna veža, ktorá pribudla do hradného systému budovaného v Hornom Uhorsku po tatárskom vpáde. Stála neďaleko Vlárskeho priesmyku, dôležitého priechodu z Uhorska na Moravu. V 14. storočí bol samozrejme súčasťou rozsiahlych panstiev Matúša Čáka. Neskôr prechádzal z rúk do rúk. V roku 1394 patril Stiborovi zo Stiboríc, 1407 palatínovi Garovi, neskôr kráľovnej Barbore, kráľovnej Alžbete, ako aj viacerým šľachtickým rodinám. Kráľ Matej Korvín daroval hrad v roku 1470 zemanom zo Slopnej, ktorí začali používať prídomok Vršatský a hrad bol súčasťou ich hradného panstva. V 16. storočí rozšírili hrad o ďalšie, nižšie položené predhradie, kde postavili renesančný palác s okrúhlou baštou. V roku 1576 prešiel hrad do rúk spríbuzneného rodu Jakušičovcov. V 17. storočí sa majitelia presťahovali do novopostaveného renesančného kaštieľa v Pruskom. V roku 1680 hrad vypálilo vojsko a druhýkrát vyhorel za rákócziovského povstania, keď vojaci obsadili hrad a viac ho už neopravili, naopak, na cisársky rozkaz ho v roku 1708 výbuchom demolovali.
 |
 |
 |
Chránená krajinná oblasť Biele Karpaty
Bralá Vršatca sú jednou z najmalebnejších a morfologicky najvýraznejších častí bradlového pásma na Slovensku. Túto geologickú jednotku, ktorá delí Karpaty na vonkajšie a vnútorné, tvorí len niekoľko kilometrov široký, no stovky kilometrov dlhý pás. Jeho priebeh môžeme dobre sledovať vďaka desiatkam bradiel rozličných veľkostí od Myjavy (vyvýšenina hradu Branč) cez Považie (Bošácke bradlá, Krasín pri Dolnej Súči, Vršatec) a Oravu (bralo Oravského hradu). Spoza Tatier sa vracia na Slovensko na Spiši (Pieniny) a západným úpätím Čergova (hradné bralá Kamenice, Haligoviec) sa dostáva až k severným výbežkom Východoslovenskej nížiny, kde sa opäť ponára pod treťohorné usadeniny. Bradlové pásmo je pekným príkladom rôznorodosti prírodných pochodov a zároveň pamiatkou po časti zemskej kôry, ktorá zanikla v zemských hlbinách, podobne ako bájna Atlantída. Príroda ich vytvorila za milióny rokov pomocou ľuďom neraz neznámych síl a pravidiel.
Postojme s úctou a chráňme ich. Sú pomníkmi dejín Zeme.
Zdroje: Wikipedia, chkobielekarpaty.sopsr.sk
