Považský hrad (alebo tiež Bystrica) bol postavený na strmom predhorí Javorníkov na brehu Váhu v nadmorskej výške 437 m v druhej polovici 13.storočia na ochranu dôležitej cesty. Nachádza sa iba 4 km na sever od centra Považskej Bystrice, na pravom brehu Váhu. Prístup na hrad je z Považského Podhradia.

Po žltej značke okolo renesančného kaštieľa a strmo nahor až k hradbám sa dostanete asi za 20 minút. Považský hrad je národná kultúrna pamiatka.

Podlhovastý pôdorys 80x40 metrov tvoria mohutné obvodové hradby, ktoré boli z vnútornej strany súčasťou hospodárskych budov, paláca a hradnej kuchyne a atď.
Od 18 storočia hrad postupne, až do roku 2007 chátral, avšak vtedajšie vedenie mesta hrad odkúpilo.
V roku 2008 vďaka skupinke nadšencov vzniklo občianske združenie hradu Bystrica, ktorému sa podarilo najdôležitejšie časti hradu opraviť a zachrániť pred úplným zrútením.
Cieľom združenia je najmä údržba areálu a odstraňovanie náletových drevín, ale aj vykonávanie jednoduchších murárskych prác na zabezpečenie statiky hradu a na jeho opätovné esteticko-funkčné využitie.
HISTÓRIA:
Pôvodne bol kráľovským majetkom, začiatkom 14.storočia ho získal, tak ako všetky okolité hrady, Matúš Čák Trenčiansky.
Po jeho smrti sa v jeho držbe vystriedali viacerí vlastníci, v rokoch 1400-1424 ho užívali Ctibor zo Ctiboríc a jeho syn, neskôr patril kráľovským manželkám, až ho napokon v roku 1458 získala rodina Podmanickovcov.
Príslušníci tejto rodiny pôvodne patrili k privilegovanej vrstve kopijníkov na Bystrickom hrade ešte za vlády kráľa Žigmunda Luxemburského a pomenovali sa podľa neďalekej obce Podmanín.
S menom rodiny sa hrad spájal jedno storočie, až do roku 1558. Prvým majiteľom z tohto rodu bol Ladislav Podmanický, jeho brat Blažej získal hrady Hričov a Lednicu. Najznámejší však boli jeho vnuci, bratia Ján a Rafael Podmanickí, ktorí sa nerozpakovali rozširovať svoje majetky a moc násilím a lúpežami, a bez škrupúľ využívali chaos v krajine spôsobený vládou dvoch kráľov.
Bratia sa zmocnili viacerých hradov na Považí – okrem iných aj hradu Hričov, a ovládli aj mesto Žilina.
Bratia Podmanickí hrad honosne prestavali a pribudovali predhradie, ktoré chránil hradobný múr s dvoma vežami. Vstupnú bránu chránila veža s parkanom. Palác bol prestavaný na honosné reprezentačné sídlo, dodnes sa zachovali niektoré detaily z jeho renesančnej nádhery – napr. klenby alebo rímsy okien.
Počas dvojvládia bratia stáli na strane Jána Zápoľského, ktorý, aby si udržal ich priazeň, im udeľoval donácie na rôzne majetky a toleroval aj ich svojvoľné skutky.

Keď sa po smrti Jána Zápoľského jediným kráľom v Uhorsku stal Ferdinand Habsburský, bratia upadli do nemilosti. Kráľ dokonca vyslal proti bratom vojsko, tí však dokázali čeliť jeho útokom a dokonca si vytvorili vlastné žoldnierske vojsko, ktoré rozmiestnili na dobre opevnených hradoch.
Po Jánovej smrti zdedil všetky majetky Rafael, ktorý pokračoval v obrane svojich záujmov.
Za svoje činy bol kráľom dokonca odsúdený k strate hlavy a majetku. S pomocou právnika sa však trestu vyhol, a po svadbe s moravskou šľachtičnou Janou z Lomnice sa zlepšili aj jeho vzťahy ku kráľovi. Niektoré majetky však musel vrátiť pôvodným majiteľom. Pretože zostal bezdetný rovnako ako jeho brat Ján, jeho smrťou rod Podmanickovcov vymrel.
Bystrický hrad získali Balašovci. V roku 1671, počas Vešeléniho povstania, bol hrad poškodený císarskou armádou a všetka výzbroj prevezená do leopoldovskej pevnosti. Druhý krát bol poškodený pri Thökölyho povstaní a pre účasť Adama Balaša bolo panstvo aj z hradom zabavené. V roku 1689 hrad získali Sapáryovci, ktorí ho vlastnili až do roku 1830. Tí však už na hrade nebývali a presťahovali sa do pohodlného kaštieľa v podhradí. Prvý kaštieľ si majitelia Bystrického hradu postavili ešte v 1.tretine 17.storočia na svahu hradného kopca a presťahovali sa sem v roku 1631. Neďaleko neho bol v druhej polovici 17.storočia postavený ďalší kaštieľ, ktorý bol neskôr barokovo prestavaný. Ešte v roku 1676 bol hrad zachovalý s mohutnými múrmi a baštami. Hrad mal tri poschodia a bol zastrešený šindľami. Neobývaný hrad začal chátrať, až sa postupne zmenil na ruinu.

zdroj:Danka Majerčíková - PUTOVANIE PO HRADOCH V OKOLÍ ŽILINY