Múzeum liptovskej dediny v Pribyline bolo pre verejnosť sprístupnené v auguste 1991 po takmer dvadsaťročnej výstavbe a je vysunutou expozíciou Liptovského múzea v Ružomberku. Nachádza sa v ústi Račkovej doliny. Krásne prostredie na dohľad od Vysokých Tatier, skoro pod Kriváňom, len umocňuje zážitok z návštevy.
Základný kameň jedného z najkrajších múzeí v prírode na Slovensku bol položený v roku 1972.
Múzeum liptovskej dediny v Pribyline vzniklo v súvislosti s výstavbou vodného diela Liptovská Mara, v záujme záchrany najcennejších hnuteľných a nehnuteľných pamiatok, ale aj z niektorých súčastných obcí horného a dolného Liptova.
Región, hoci bol v minulosti pomerne chudobný, si totiž zachoval bohaté kultúrne a historické tradície.
V múzeu sa podarilo vytvoriť akýsi model obce s charakteristickými črtami stredovekého mestečka, v minulosti typickými pre tento región.
Kedysi bežný spôsob života obyvateľov Liptova návštevníkom priblíži napríklad domček bezzemka - nádenníka z Liptovskej Sielnice, ktorý prezentuje život najchudobnejšej vrstvy dedinského obyvateľstva z prvej tretiny dvadsiateho storočia. Expozícia múzea návštevníkom priblíži nielen sociálne a majetkové pomery obyvateľov v minulosti, ale väčšinou zobrazí aj určitú situáciu z rodinného života, remeselnú alebo výrobnú činnosť pôvodných obyvateľov týchto krásnych dreveníc. Ako žili remeselníci alebo roľníci môže návštevník spoznať pri nahliadnutí do obydlia napríklad krajčíra z Likavky, kováča z Liptovskej Kokavy alebo kolára z Liptovskej Sielnice. Nachádza sa tu tiež dom bohatšieho gazdu, ktorý zastával funkciu richtára obce.
Zaujímavá je aj budova dedinskej školy. Okrem drevených obytných, výrobných a hospodárskych objektov, reprezentujúcich typické znaky ľudového staviteľstva, sú tu aj dva vzácne stredoveké kamenné objekty - ranno-gotický kostol Panny Márie z Liptovskej Mary a goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec.
Súčasťou areálu múzea je aj statická expozícia lesnej železnice a náučný chodník sa spleťou cestičiek s informačnými tabuľami.
Toto zaujímavé múzeum v prírode je otvorené celý rok a konajú sa tu mnohé kultúrne podujatia, ukážky ľudových remeselných techník a tradičných výrobných postupov, školu ľudových remesiel, vystúpenia folklórnych skupín, koncerty v ranogotickom kostole a renesančnom kaštieli, ukážky bojových umení, sokoliarstva, ochutnávky ľudových špecialít, ochutnávky destilátov, medoviny, vína, syrov či svadobné obrady.
Myšlienkou múzea - skanzenu v Pribyline je oživiť ho a dať mu dušu. To sa darí najmä vďaka remeslám, ktoré návštevníkom predvádzajú zruční majstri.
V múzeu je vytvorená zooexpozícia, kde sa prezentuje chov domácich zvierat spolu s chovom pôvodných karpatských plemien, ktorých chov je na ústupe. Jedným s týchto druhov sú huculské kone, ktoré sú potomkami pôvodného divého koňa na Slovensku, ktorý bol po stáročia polodivo chovaným pracovným zvieraťom horského obyvateľstva. Jeho chov však časom takmer úplne zanikol a len mnohoročným chovateľským úsilím sa podarilo toto plemeno obnoviť. Koníky zároveň slúžia ako atrakcia pre deti.
Múzeum Liptovskej dediny v Pribyline je súčasťou Liptovského múzea, ktoré sídli v Ružomberku a je jeho najnavštevovanejšou expozíciou.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
ZEMANSKÝ KAŠTIEĽ PARÍŽOVCE
Parížovce sú najstarším zachovanýrn zemianskym sídlom Liptova.
Od polovice14.storočia boli zemianskou osadou rodiny Parisa, jeho bratov a dedičov. Najstaršiu časť (gotické jadro) možno datovať do prvej tretiny 14.storočia.
Goticko-renesančný kaštieľ je spájaný s kráľom Matejom Korvínom a jeho synom Jánom Korvínom, kniežaťom liptovským.
Dnešnú podobu získal kaštieľ po poslednej renesančnej prestavbe v druhej tretine 17. storočia. Významné miesto rodu Parížovských dokladá fakt, že spolu s kastelánmi Veľkého hradu liptovského - Starhradu, bezprostrednými reprezentantmi kráľovskej moci v tejto oblasti, vykonávali funkciu hlavných svetských patrónov svätomarskej farnosti, ktorá bola centrom cirkevnej správy v Liptove.
Pod vplyvom reformácie r. 1539 Ján Parížovský spolu s Jurajom so susednej Sv. Anny zabral majetok chrámu blahoslavenej Panny Márie vo Svätej Mare. Ján Parížovský, pravdepodobne syn predchádzajúceho, r. 1551 úradujúci podžupan Liptova, r. 1559 zabral i klenoty zo spomenutého kostola. 
V roku 1564 rod Parížovských vymrel. Kaštieľ i majetky v Parížovciach získavajú Rakovskí, ktorí sa tak dostávajú do dlhodobého sporu s rodom Ušaliovcov (Uzaly), nárokujúcich si tiež toto dedičstvo.
Napokon ešte v 2. polovici 16. stor. tieto majetky získava chorvátsky rod Horvátovcov (Horváth) manželstvom Kataríny Ušaliovej s Gašparom Horvátom z Végli.
Po vymretí Horvátovcov prechádza do vlastníctva kráľovskej koruny.
V roku 1668 je majiteľom Parížoviec Judita Rudnay, vdova po Mikulášovi Dvornikovičovi , registrátorovi kráľovskej kancelárie a strážcovi pečate.
Dvornikovičovci Parížovce vlastnili do polovice 19. storočia. Pôsobili vo verejných funciách: Michal bol r. 1687-1700 biskupom vo Vacove, ďalší Michal Dvornikovič r. 1716 podžupanom Liptova, Mikuláš r. 1814-1819 predsedom súdnej tabule v Pešti.
Roku 1866 kúpil parížovský kaštieľ s celým hospodárskym príslušenstvom od uhorského eráru svätomikulášsky kupec s vínom Mauksc a r. 1908 od neho statkár Móric Stein.
V období kolektivizácie bol kaštieľ sídlom miestného roľníckeho družstva a bol stavebne poškodený a zariadenie interiéru zničené a rozkradnuté. Súčastné vybavenie teda nie je pôvodné, ale je zozbierané z celej oblasti Liptova.
Kaštieľ z Parížoviec je jednou z najcennejších historických stavieb Liptova. Polyhistor Matej Bel vo svojich Notíciách (r. 1736) hodnotí kaštieľ ako elegantné sídlo. V interiéri sú ukážky bývania a spôsobu života vyšších spoločenských vrstiev obyvateľstva Liptova v minulosti a tiež priestory pre tematické výstavy.
DEDINSKÁ ŠKOLA Z VALASKEJ DUBOVEJ
V obci ležiacej na pomedzí Oravy a Liptova postavili v roku 1755 dedinskú školu. V roku 1833 školu prestavali. Toľko zo záznamov v miestnej kronike. Jednotriednu dedinskú školu s bytom učiteľa z obdobia dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia tvorí pitvor (vstupná miestnosť), trieda so školskými lavicami, katedrou učiteľa a školskými pomôckami. Kabinetom je jedna z dvoch komôr. K bytu učiteľa patrí komora a zadná časť pitvora s ohniskom pre prípravu stravy a otvorom pece, ktorou bola vykurovaná trieda. Izba bola nielen súkromnou miestnosťou učiteľa, ale aj jeho pracovňou v dedinskom spoločenstve. Včeláreniu ako koníčku sa v minulosti venovali často práve učitelia. V zadnej časti pitvora sú uložené rôzne včelárske pomôcky, náradie a úle. V ovocnej záhrade pri škole je postavený včelín a expozícia rôznych historických úľov.
KOSTOL PANNY MÁRIE
Kostol zo Svätej Liptovskej Mary bol niekoľko storočí hlavným strediskom duchovného života cirkevným centrom stredovekého Liptova.
Najneskôr od 13. storočia sa so Svätomarskou farnosťou spájal úrad liptovského vicearcidiakona, od 15. storočia bola Svätá Mara titulárnym prepošstvom Panny Márie.
Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1288. V druhej polovici 16. a takmer celé 17. storočie slúžil evanjelickej cirkvy.
Približne od tridsiatych rokov 14. storočia až do roku 1582 sa vo Sv. Mare pravidelne schádzali zhromaždenia liptovskej šľachty - generálne kongregácie. 
Prvý kamenný kostol tu stál už pred rokom 1200. Ranorománsku stavbu tvorila obdĺžniková loď s pravoúhlym presbytériom.. Ku kostolíku neskôr dostavali zo západnej strany mohutnú vežu a opevnili valom, priekopou a palisádou. Niekedy v polovici 13. storočia, možno už počas vpádu Tatárov, bol napriek tomu zničený.
Netrvalo však dlho a na jeho mieste vyrástla, niekedy v rokoch 1260 - 1280 väčšia, už ranogotická stavba. Stavba kopírovala pôvodný pôdorys chrámovej lode. Oproti románskemu kostolíku však bol nový chrám predĺžený východným i západným smerom. Zo severnej strany sa k svätyni pripájala dvojpodlažná sakristia, ktorú okolo roku 1300 zväčšili.
V období neskorej gotiky bol kostolík významným spôsobom zväčšený a upravený. Túto prestavbu datujeme do obdobia druhej polovice 15. a začiatku 16. storočia. Okolo roku 1480 bolo ranogotické presbytérium rozšírené o polygonálny záver a novo zaklenuté sieťovou klenbou. Priestor pre veriacich bol zväčšený prístavbou južnej lode.
Definitívnu podobu získal kostolík renesančnou prestavbou v rokoch 1630 - 1635, kedy prelomili múr medzi hlavnou a južnou loďou arkádovými oblúkmi a z južnej strany pristavali barokovú vežu.
V roku 1964 sa rozhodlo, že celá obec Liptovská Mara a jej okolie musí ustúpiť plánovanej priehrade na Váhu. Po dôkladnom výskume, ktorý objasnil stavebný vývoj kostolíka a priniesol aj objav základov rannorománskeho predchodcu, boli v rokoch 1973 – 74 sňaté všetky cenné stavebné i ozdobné prvky, časti zariadenia i fresky, ktoré mali byť použité pri výstavbe kópie chrámu.
K jej výstavbe v areáli skanzenu v Pribyline sa však pristúpilo až po niekoľkých rokoch, počas ktorých boli niektoré uložené originálne časti zničené, či sa "stratili".
Kópiu kostolíka dokončili až v roku 1998.
Pôvodný kostol bol zbúraný, stáť na brehu priehrady Liptovská Mara zostala iba renesančná veža, ktorá je v súčastnosti premenená na občerstvenie.
Kostol v Múzeu Liptovskej dediny je však živým objektom. Konajú sa v ňom bohoslužby a svadobné obrady. V jeho suteréne je výstavný a koncertný priestor.
ZEMIANSKY DOM PALUDZA
Drevený zemiansky dom v obci Paludza postavili v roku 1858. Bol súčasťou hospodárskej usadlosti. Stál na miernom návrší s priľahlým ovocným sadom. Patril majetnej zemianskej rodine Lehockých, ktorej otec bol župným úradníkom. V dome je kuchyňa s priľahlou komorou, spálňu, hosťovská izba a izba detí s expozíciou detského nábytku, textilu a hračiek. Súčasťou kúrie sú sýpky, humno a maštale. Sýpky mali dvojitú strechu: vrchnú šindľovú a vnútornú hlinenú. Strecha mala jednak konzervačnú funkciu, pomáhala udržiavať stálu teplotu počas celého roka, ale aj ochrannú. Keď vznikol požiar a vrchná strecha začala horieť, bolo jednoduché ju zhodiť a majiteľovi tak nevznikla strata.
POVAŽSKÁ LESNÁ ŽELEZNICA
13. júna 2004 bol sprístupnená statická expozícia historického vozového parku Považskej železničky, Zvýšená ťažba dreva v povodí Čierneho Váhu vyvolala potrebu začiatkom storočia dopravovať drevo z lesov na pílu v Liptovskom Hrádku úzkorozchodnou železnicou. Železnicu začala projektovať firma Magyar Belga v roku 1912.
Prace na stavbe začali tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914. Stavba pokračovala pomalým tempom a zrýchlila sa až po nasadení vojnových zajatcov.
Po troch desaťročiach výstavby sa vytvorila 107 km dlhá trať, ktorá viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku až pod Kráľovu Hoľu. Druhá vetva viedla dolinami Čierneho Váhu takmer až na hranicu Horehronia a jedna z jej odbočiek viedla aj do Malužinej.
V roku 1932 bola na úseku Liptovský Hrádok - Liptovská Teplička povolená verejná osobná a nákladná doprava. Nákladná doprava slúžila najmä na zásobovanie obce Liptovská Teplička.
Najväčšie výkony dosahovala PLŽ na začiatku päťdesiatych rokov. Vtedajšie, vojnou zničené, národné hospodárstvo potrebovalo veľké množstvo dreva. Od konca päťdesiatych rokov sa prepravné výkony začali znižovať.
Podnik Štátne lesy dňa 31. 12. 1972 prevádzku na PLŽ úplne zastavil a nahradil ju automobilovou, dopravou. Ako dôvod zrušenia sa uvádzali vysoké prevádzkové náklady železnice oproti automobilovej doprave pri vtedajších prepravovaných objemoch dreva.
Jazda na železnici bola skutočným zážitkom pre turistov a milovníkov prírody. Hlasy žiadajúce záchranu tejto lesnej železnice však ostali nevypočuté a postupne bola železnica zlikvidovaná a tiež rozkradnutá.
V súčastnosti je v pláne občianskeho združenia „Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici“ vybudovanie cca 1200 metrov dlhej železničnej dráhy na území skanzenu, kde sa plánuje prevádzkovať doprava návštevníkov pomocou parného rušňa. Popri trase železničky by postupne vznikli expozície, ktoré by zo začiatku približovali návštevníkom jednotlivé činnosti, súvisiace s dopravou na lesnej železničke, neskôr s lesným priemyslom a spracovaním dreva vôbec.
Odhadované náklady sú 1,5 milióna €.
V areáli sa nachádza informačné centrum TANAP –u. Jedna časť expozície približuje prírodné krásy a hodnoty Tatranského národného parku a druhá hovorí ako človek v minulosti využíval toto územie. Pokračovaním expozície je náučný chodník určený predovšetkým rodinám s deťmi.
Múzeum je prístupné celoročne.
Otváracie hodiny:
1.5.-30.6. Po-Ne od 9.00 do 16.30 (posledný vstup o 15.30)
1.7.-15.9. Po-Ne od 9.00 do 18.30 (posledný vstup o 17.30)
16.9.-31.10. Po-Ne od 9.00 do 16.00 (posledný vstup o 15.00)
1.11.-30.4. Po-Ne od 9.00 do 15.30 (posledný vstup o 14.30)
Základné vstupné:
DOSPELÍ: 9,00€
DETI nad 6 rokov: 4,50€
Deti do 6 rokov v sprievode rodičov: 0€
Kontakt:
Múzeum liptovskej dediny v Pribyline, 032 42 Pribylina
tel. č.: +421 44 529 31 63,
zdroje: liptov.sk, liptovskemuzeum.sk, wikipedia, publikácie na mieste