Nad ohybom Váhu v Strečianskej úžine na stúpajúcom chrbáte Plešela sa týči zrúcanina Starhrad. Kto zavíta na tento hrad, musí už cestou naň rozmýšľať nad tým, prečo vlastne stavitelia postavili tento hrad tu, keď cesta je na druhej strane Váhu. A prečo sú dva hrady tak blízko seba. Veď neďaleko sa vypína hrad Strečno.
Odpovedí je niekoľko. V stredoveku, v 13.storočí, kedy hrad pravdepodobne vznikol, bola situácia v úzkej tiesňave okolo Váhu iná. Cesta viedla vskutku po druhej strane ale len kúsok od hradu už po ľavom brehu nepokračovala, pretože breh tu bol úzky a keďže mostov vtedy veľa nebolo, brod, ktorý viedol na druhú stranu Váhu, bol natoľko dôležitý, že sa Varínske panstvo rozhodlo postaviť hrad na jeho ochranu. Pôvodne sa aj volal Varín, až neskôr po postavení Strečianského hradu v 14. storočí, ho začali nazývať Starý hrad alebo Starhrad. Strečianský hrad mal výhodnejšiu polohu ako Starhrad, najmä z hladiska vyberania mýtneho a ochrany vodného brodu. Musíme si uvedomiť že koryto rieky nemalo stály profil, ako dnes. Každoročné jarné záplavy menili tok rieky a brod zrejme cestoval.
Napokon, zo strategického pohľadu malo svoj význam mať v tejto úžine dve pevnosti. Veď je to jediné spojenie medzi Žilinskou kotlinou a Turcom.
História hradu:
Hrad Varín sa v listinách spomína za kráľa Bela IV. v roku 1241 ako kráľovský majetok. Kráľ ho za zásluhy daroval Bohumírovi, ktorý s ním bojoval proti Tatárom.
Neskôr hrad patril rodu Balašovcov, koncom 13.storočia ho ovládol Matúš Čák, po jeho smrti ho znovu získali Balašovci, konkrétne zvolenský župan Dônč, neskôr prešiel späť do vlastníctva kráľa a na hrade sídlil kráľovský kapitán. Začiatkom 15.storočia hrad užívali Ctiborovci z Beckova, neskôr ho králi udeľovali do držby svojim manželkám.
V druhej polovici 15.storočia získali hrad do držby príslušníci rodu Pongrácovcov, ktorí vlastnili aj Strečno, podľa toho sa aj písali ako Pongrácovci zo Strečna a 
Starého hradu. Museli o jeho vlastníctvo bojovať s inými záujemcami, vždy sa im však podarilo uhájiť si ho pre seba, čo im potvrdzovali aj početné kráľovské donácie. V 16. storočí hrad opustili a presťahovali sa do pohodlnejšieho kaštieľa v Krasňanoch a neskoršie aj v Gbeľanoch. Hrad pôvodne chceli zbúrať, pretože bol pomerne vzdialený od iných lokalít panstva, napokon si ho však ponechali a dokonca viac dbali o jeho údržbu, pretože v časoch nebezpečenstva im poskytoval pomerne bezpečné útočisko. V 17.storočí sa do obnovy hradu značne investovalo. V zmätkoch stavovských povstaní hrad niekoľko krát zmenil majiteľa, po Szátmárskom mieri sa však vrátil do rúk svojich pôvodných majiteľov – Pongrácovcov. Ešte do začiatku 18.storočia na hrade sídlili jeho strážcovia, po ich odchode začal hrad pustnúť. Dodnes sa zachoval v podobe ruiny. Hrad už v 17.storočí nebol trvalo obývaný a väčšina mobiliáru bola odvezená do kaštieľov.
Ako na hrad:
Na hrad sa dá dostať z Nezbudskej Lúčky (Do Nezbudskej Lúčky sa dostanete buď kompou, alebo môstikom pre peších zo Strečna, alebo od Varína po ceste, prípadne vlakom zo Žiliny). Cesta vedie obcou smerom na juhovýchod popri Váhu, pretína sa zo železničnou trasou Žilina-Košice a je asfaltová. Na hrad vás dovedú turistické značky, treba totiž z cesty odbočiť a príkrím chodníkom vystúpiť na hradný vŕšok. Zo Starhradu je krásny výhľad na Domašínsky meander, čo je vlastne úzka dolina medzi Krivánskou a časťou Malej Fatry. Z tohto strategického miesta spôsobovali veľké straty Nemecké vojská povstalcom a Francúzskym partizánom v druhej svetovej vojne počas Povstania. Bolo síce dohodnuté, že ho obsadia partizáni pod vedením Velička, nikdy sa sem však nedostali a Povstaleckej armáde nepomohli.
Pred Hradom je odbočka na turistickom chodníku na Suchý. Vlastne tu môže začať, prípadne končiť, takzvaná hrebeňovka, túra hrebeňom Krivánskej Malej fatry. Je to celodenná túra, pomerne náročná, ale skutočne krásna.
Stavebný opis:
Hrad má pôdorys predĺženého tvaru, ktorý sleduje charakter terénu. Na najvyššom bode stojí veža, dodnes zachovaná asi do výšky druhého poschodia. Na západ od nej stál poschodový palác, na východnej strane, už v predhradí, boli hospodárske budovy, ktoré tvorili súčasť predsunutej obrany hradu.
Hrad sa členil na dolný, stredný a horný hrad. Dolný hrad obopínal vysoký masívny múr. V dolnom hrade sa nachádzala cisterna na vodu, sýpky, vodný mlyn, pivnice, voziareň a maštale. V bráne boli miestnosti pre drábov. Do stredného hradu sa vychádzalo cez druhú bránu vedľa obydlia kastelána a drábov.
Krytou chodbou sa dalo prejsť do temnice a potom ďalej do horného hradu. Priestory stredného hradu sa nachádzali na úrovni prvého poschodia. Boli tu aj izby, slúžiace šafárovi a malá pivnička. Horný hrad začínal dverami zo železnej mreže, cez ktoré sa vstupovalo do hradnej veže na úrovni druhého poschodia. Veža mala celkovo štyri poschodia. Vo veži sa nachádzali rôzne miestnosti, podľa súpisu z roku 1691 tu bola hradná sála, klenotnica a ďalšie miestnosti, ktoré slúžili väčšinou ako sklady a komory. Zo štvrtého poschodia bol prístup na terasu s atikou. Hornú časť veže obopínala krytá pavlač, kde boli umiestnené strelné zbrane a zásoby pušného prachu.
Starhrad sa nachádza v Národnej prírodnej rezervácií Starý hrad. Územie NPR sa rozprestiera na západnom úpätí vrchu Plešel (980,8 m n. m.) smerom k Váhu až k zrúcanine Starhrad. Má rozlohu 85,42 ha. Bola vyhlásená Výnosom Ministerstva kultúry SSR č. 1160/1988-32 z 30.6.1988. Predmetom ochrany sú prirodzené lesné spoločenstvá dubovo-bukového a bukového lesného vegetačného stupňa Malej Fatry s výskytom jedle a borovice.
Pod hradom môžeme vidieť pltníkov na pltiach. Prvá pltnícka a raftingová spoločnosť s r.o. (PPRS) vznikla v roku 1999 za účelom obnovenia tradície pltníctva na Váhu. Sedem kilometrová trasa Strečianskou úžinou sa splavuje od 1. apríla do 31. októbra. Viac informácii na Plavba plťou Strečnianskou úžinu popod tri hrady
K hradu sa viaže napríklad i táto povesť:
Povesť hovorí o pánovi Starého hradu, Milkovi, ktorý sa zaľúbil do dcéry žilinského richtára, Marienky. Tajne sa stretávali na brehu Váhu. Napriek tomu, že si mladí zaľúbenci sľúbili vernosť, otec vydal Marienku za pána Strečnianskeho hradu, Vladimíra. Napriek tomu Marienka neprestala ľúbiť Milka, čo žiarlivý manžel nezniesol a jednej noci Milka zákerne zavraždil. Marienka sa nemohla zmieriť so smrťou milovaného muža, a tajne po nociach chodila na jeho hrob. Aby ju nikto nespoznal, obliekala si mužské šaty. K Vladimírovi sa doniesli zvesti, že k Milkovmu hrobu chodí neznámy rytier. Vladimír sa naľakal, aby to nebol nejaký Milkov priateľ, ktorý by chcel pomstiť jeho smrť, jednej noci si na rytiera počíhal a priamo pri Milkovom hrobe ho zabil. Na svoje veľké prekvapenie však zistil, že zabil svoju vlastnú ženu. Podľa povesti doňho vzápätí udrel blesk a na druhý deň našli len jeho zuhoľnatenú mŕtvolu.
zdroje: http://plte.strecno.sk/; Danka Majerčíková: PUTOVANIE PO HRADOCH V OKOLÍ ŽILINY