Klenotom Slovenskej prírody sú Súľovské skaly Súľovské skaly sa stali jedným z prvých chránených území na Slovensku v roku 1973. Dnes sú Súľovské skaly národnou prírodnou rezerváciou. Skaly sú vynikajúcim miestom pre turistiku, horolezectvo, ale aj poznávanie histórie našej krajiny.
Súľovské skaly sa nachádzajú na severozápadnom Slovensku, neďaleko mesta Bytča. Rozprestierajú sa okolo dediny Súľov-Hradná, asi 7km vzdialenej od hlavnej trasy Žilina-Bratislava. Na Súľovských skalách sa nachádzajú pozostatky hradu Súľov. Pre turistov je k dispozícii náučný chodník, ktorý vedie centrálnou časťou Súľovských skál a vrcholí na hrade Súľov.
Chodník sa začína v Tiesňavách pri ústrednej turistickej orientácii úvodným panelom. Je tu malé parkovisko pre autá, cez sezónu platené. Peniaze z parkovného zrejme putujú do pokladnice obce, ktorá sa stará o údržbu chodníka.
Chodník spoločne s červeno-označeným chodníkom mierne stúpa ponad obec Súľov až na lúku pri Kamennom hríbe, zvanom tiež Smrček. Zaujímavý zlepencový útvar sa nachádza vľavo vo svahu tesne nad chodníkom. V pozadí na hrebeni môžeme pozorovať celý rad ďalších vežičiek vymodelovaných v mäkkom zlepenci vplyvom poveternostných podmienok. Zastávka náučného chodníka upozorňuje na charakteristické útvary Sovu a Sovičku. Na skalách môžeme pozorovať malé postavičky šplhajúce na vrcholy. Súľovské skaly sú hrolezeckým rajom.
Od smerovníka pokračujeme ďalej až na lúku pod Súľovským hradom. Vpravo dolu je výdatný prameň pitnej vody. Tu opustíme červeno-označený chodník a ostro zahnúc vľavo, začneme stúpať podľa zelených značiek na Súľovský hrad. Spočiatku mierne stúpajúci chodník prechádza postupne do žľabu, ktorý prekonávame zabezpečenými serpentínami. Pri výstupe až na vrchol hradu treba dbať na zvýšenú opatrnosť a obmedzený počet osôb (najviac päť).
Diela Thomas Endera z polovice 19.storočia:
 |
 |
 |
 |
Súľovský hrad je málo zachovalý a tiež skoro neznámy. Dodnes sa z neho zachovali len nepatrné zvyšky, ktoré už takmer splývajú so skalami, na ktorých stál. Fragmenty stavebnej činnosti človeka sa už nedajú rozpoznať od diela prírody. Hrad bol skutočným orlie hniezdom, vypínajúcim sa vo výške 660 m.n.m.
Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1193, kedy sa spomína ako malá skalná pevnosť Roháč. Ďalšia zmienka o hrade je z roku 1336, kedy stavbu získal do vlastníctva Budatínsky kastelán Eliáš, zakladateľ rodiny Súľovských. V prvej polovici 15.storočia hrad obsadili husiti, ale za Mateja Korvína sa opäť vrátil do držby Súľovských, ktorý ho v tom čase prestavali a rozšírili. Po smrti posledného predstaviteľa tohto rodu prešiel hrad do vlastníctva kráľovskej komory, a v roku 1550 ho kráľ daroval Sebastiánovi Sirmiensisovi za jeho zásluhy v bojoch proti Turkom. Na hrad si však robil nároky aj Rafael Podmanický z Považského hradu. Ten hrad prepadol, zapálil a ovládal ho ešte ďalšie dva roky, keď ho opäť získal Sirmiensis. Vo vlastníctve tohto rodu zostal hrad už natrvalo, podľa hradu sa jeho majitelia dokonca začali označovať ako Súľovskí.
Hradný areál tvoril horný a dolný hrad. Hrad bol postavený v neprístupnom, členitom teréne, čomu bolo treba prispôsobiť aj stavbu pevnosti.
Hrad sa dal veľmi jednoducho a efektívne brániť. Na jeho ochranu postačoval proti mnohopočetnej presile útočníka aj malý oddiel vycvičených obrancov.
Výškové rozdiely medzi jednotlivými časťami hradu boli značné – od dolného hradu k podlažiu 1.poschodia horného hradu to bolo 14 m. Celkom dobre sa dá teda dedukovať, že hradný pán a jeho posádka museli mať slúšnú kondíciu, keďže niekoľkokrát denne museli zdolávať prevýšenie šiestich poschodí.
Stavitelia umiestnili hrad medzi tri mohutné skalné útvary. Nedostatok miesta umožnil vybudovať iba malú pevnosť. Dolný hrad tvorila jedna veľká miestnosť. Odtiaľto sa dalo dostať cez padací mostík do horného hradu, ktorý mal pravdepodobne len jediné poschodie a asi 18 miestností. Tu bola aj do skaly vytesaná nádrž na vodu. Hrad nemal vlastnú studňu, pitná voda sa sem musela nosiť. Okrem obytných a reprezentačných miestností sa tu nachádzala aj kaplnka,kuchyňa, pekáreň, práčovňa, sklady, zbrojnica, klenotnica s archívom a pivnice. Na najvyššom mieste horného hradu stála pozorovateľňa. Hrad bol zariadený pomerne stroho a jednoducho, poskytoval však najmä v časoch ohrozenia bezpečné bývanie.
Dôvodom pre jeho opustenie bola zrejme práve jeho stredoveká výhoda - nedostupná poloha. Prístup bol možný len pre jazdcov na koňoch. Z toho vyplývali aj ťažkosti zo zásobovaním. Bol obývaný približne do polovice 18.storočia, kedy si majitelia rozobrali hradné zariadenie a viac sa o hrad nestarali. Ešte asi do roku 1780 bol strážený, vtedy z neho odišiel posledný strážca, rýchlo však chátral, medzitým ešte vyhorel, a zemetrasenie v roku 1858 z neho urobilo ruinu.
Z vrcholu hradu je krásny rozhľad. Na severe dominuje hlavný hrebeň Javorníkov, na západe pozorujeme Manín, za nimi na obzore Vršatec. Na juhu sa vypínajú Strážov, Kľak, Žibrid, Martinské hole. Tesne v okolí vidíme celý veniec Súľovských skál. Po miernom zostupe z hradu odbočíme ku Gotickej bráne, jednému z najkrajších útvarov v Súľovských skalách. Od nej už len lesom zbehneme späť na východzie miesto do Tiesňav, kde náučný chodník končí.
zdroje: Názov: PUTOVANIE PO HRADOCH V OKOLÍ ŽILINY Zostavila: Mgr. Danka Majerčíková Vydala: Žilinská knižnica Wikipédia, internet