Na juhu Východoslovenskej nížiny, na južnom úpätí Kráľovských kopcov kúsok pod Kráľovským Chlmcom leží typická nížinná obec Malý Horeš. Ak ju tu chcete nájsť, je istejšie, ak sa pýtate na Kisgéres - lenže to zasa riskujete, že nebudete rozumieť odpovedi.
Slnko pečie a niet sa kam skryť. Ideme z folklórneho festivalu, ktorý bol v Chlmci a najradšej by sme sa niekde aspoň na chvíľu skryli pred šialeným úpekom. Čaká nás ešte cesta na Tokaj a Tokajské vinobranie v Čerhove. Klimatizácia nervózne vrčí, ale jej snahu vidno iba na spotrebe. Po pravej strane vyprahnutá rovina, zľava agátový lesík. Spomaľujem, lebo žene sa marí, že tam, v tom lesíku, čosi je. Stoja tam nejaké domčeky. Objavuje sa amfiteáter a pri ňom miesto na zaparkovanie. V tieni! Minerálka v kufri je vhodná na zaliatie nesky, iba si ňou umývame ruky. Beriem foťák, hoci netuším, či mi ešte vydrží baterka a kráčame po lesnej ceste pomedzi tie divné domčeky.
Náhodnému pozorovateľovi sa mohol naskytnúť zábavný pohľad - dvaja dospelí ľudia pobehujú od jednej stavby k druhej a hýkajú ako malé deti. To všetko len preto, že sme sa ocitli v najstaršom komplexe vínných pivníc v Medzibodroží. Podľa legendy - ako som sa neskôr dočítal - tu stáli už počas tatárskych vpádov a domáci ich používali ako skrýšu pred krvilačnými nájazdníkmi. Celkom sa tomu aj dá veriť, veď prvá zmienka o existencii dediny Malý Horeš pochádza už z roku 1214, je to teda pravdepodobne jedna z najstarších obývaných lokalít na Zemplíne.
Ako by to vyzeralo, keby sme nevyskúšali tunajší mok. Páliace slnko sľubovalo, že víno z okolitých svahov bude lahodné, okrúhle a voňavé. lenže - ľahko sa povie, ťažšie realizuje. Blúdime pomedzi pivnice a striehneme na známky života. neexistuje, že v tomto sparnom dni nebude žiadny vinár kontrolovať stav svojich zásob!
Konečne! Z jednej pivničky vychádza starší pán, mocuje sa s rozsušenými dverami, zatiaľ nemá mreže. Oslovujeme ho, nevie veľmi po slovensky, ale stačí spomenúť bor a naznačiť pitie z pohára a sme dohovorení. Otvára pivnicu, zostupujeme po príkrych vlhkých schodoch, každý krok je teplota nižšia, až sa ocitneme pred ďalšími dverami. Ujko so sviečkou v ruke siahne druhou rukou kamsi nad seba a - bolo svetlo. Prial by som vám vidieť tú elektroinštaláciu!:). Kým som sa stihol vynadívať na tento zázrak techniky, ťahá už ujko víno do lopova, chystá poháriky a ja len nasucho preglgnem. vodičák mi treba, takže obetovať sa musí manželka. A bola naozaj obetavá! Poctivo skúsila z troch či štyroch drevených sudov, ujkovi hrali oči, niečo rozprával, lenže viac po maďarsky ako po slovensky, mal už svojich 80 rokov a tak si vystačil s tým, čo sa naučil. Víno bolo fajn, naškrabali sme všetky drobné a vyšlo nám na dve plastové fľaše (ja viem, nemalo by sa, lenže ak si predstavíte, že sme to víno vo vykúrenom aute ťahali ešte ďalších 100 km, nebol to až taký prehrešok).
Jednoducho nádhera! Schladili sme sa, auto v tieni tiež prestalo sálať, niesli sme si dobrý úlovok a Pišta báči nám s pohárom vína nalial aj dobrú náladu.
Tak som si vravel - kurník šopa, tu by bola cyklotrasa ako vyšitá. Prečo sa tí ľudia nedohodnú na službách, aby každý náhodný turista mal možnosť pozrieť sa, ako to v takej starobylej kamennej pivnici vyzerá, kúpiť si fľašu dobrého vína (ktoré, mimochodom, nedostanete nikde v obchodoch!) a potom šíriť slávu tejto nenápadnej dedinky na okraji Slovenska!? Veru - prečo?
Ideálny čas na návštevu? Každoročne v máji sa tu koná Deň otvorených pivníc. Kvitnú agáty a domáce gazdinky k vínu napečú také koláče, že ani v raji také nemajú.
