Vlkolínec nie je skanzenom v pravom zmysle slova. Je normálnou obcou, kde žijú ľudia. Len v dvoch domoch má svoju expozíciu Liptovské múzeum. Okolité nádherné prostredie Veľko-fatranského národného parku len umocňuje neočakávaný zážitok z návštevy tohto unikátneho miesta.
Z Ružomberku je do obce na skok. Ale skok vysoko do kopcov a po úzkej kľukatej cestičke. Cesta je dobre označená.
Autobus síce premáva až do obce, turistické autobusy musia parkovať pod obcou v Trlenskej doline, asi 2km pod Vlkolíncom.
Osobným automobilom sa dostanete pod Vlkolínec, kde je parkovisko a pokladňa, kde sa platí za vstup do obce. V expozícii Liptovského múzea sa platí zvlášť.
Vlkolínec leží na svahu jedného z východných výbežkov Veľkej Fatry v bočnom údolí doliny Revúcej na južnom upätí vrchu Sidorovo v nadmorskej výške 713 m. Vrch Sidorovo však Vlkolínčania od pradávna nazývali Žiar, meria až 1099 m n.m.
Prvá písomná zmienka o obci je z r. 1375. Vznikla v historickom chotári mesta Ružomberok a vždy bola jeho súčasťou.
Názov obce je odvodený od známych psovitých šeliem, ktorých výskyt vo Veľkej Fatre bol v minulosti hojný.
Koncom 18. storočia mala obec 41domov a 230 obyvateľov.
V roku 1825 tu žilo 334 ľudí.
Vlkolínčania sa zaoberali poľnohospodárstvom, pastierstvom, šalašníctvom, chovom dobytka a uhliarstvom a drevorubačstvom.
Obec mala vo svojom heraldickom znaku ihličnatý strom na pažiti.
Obec počas SNP a následných bojov veľmi utrpela. Časť obce, asi 20domov, vyhorela.
Dodnes sa zachovalo 45 tradičných domov, typických reprezentantov ľudovej architektúry. zrubové dvoj-priestorové a troj-priestorové domy, ,hospodárske budovy, studňa a zvonica.
V obci je murovaný kostolík z vežou z roku 1875.
V roku1977 bola obec vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry a v roku 1993 bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva (výbor svetového dedičstva UNESCO schválil zápis Vlkolínca 11. decembra 1993 v Kolumbijskom meste Cartagene).
Súčasť mesta Ružomberok je najzachovalejšia drevená osada na Slovensku. Ako osada patriaca do chotára mesta Ružomberok bol súčasťou hradného panstva Likavského hradu.
Dnes je táto horská obec najmenej postihnutou obcou modernou výstavbou. Predstavuje typ stredovekého sídla s architektúrou horských a podhorských oblastí, s typickou zrubovou výstavbou a terasovitými políčkami.
Dominantou osady je drevená zvonica (r. 1770).
Vzácnymi budovami sú kostol Navštívenia Panny Márie ( r. 1875) a zrubová studňa (r.1860).
Sídelnou osou hornej časti osady Vlkolínec tečie upravený potok od severu na juh v drevených žľaboch.
Vlkolínec je hromadnou obcou dvojradovej uličnej zástavby s dlhými otvorenými dvormi priechodnými do políčok.
Steny drevených domov boli kvôli vyrovnaniu strmého svahu postavené na vysokých kamenných podmurovkách. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly a hlina.
Domy sú natreté rôznymi farbami, prevláda biela..
V osade je aj muzeálny objekt (Liptovské múzeum) - Roľnícky dom s expozíciou pôvodného bývania, informačné stredisko, galéria s umeleckými predmetmi (bývalá škola), Galéria pátra Horského s výstavou historických fotografií, a obchod s občerstvením.
Nie je to typický skanzen, ani múzeum, obec je stále živá.
V súčasnosti je v obci 17 stálych obyvateľov, ktorí bývajú v 6-tich domoch z celkového počtu 55 domov. Ostatné obydlia využívajú ľudia z celého Slovenska prevažne na rekreáciu.
Vlkolínec sa nachádza na kraji významného centra turistického ruchu - Malinô Brdo.
Počas letného obdobia sa vo Vlkolínci uskutočňujú rôzne kultúrne a spoločenské aktivity. Koncom júla sa tradične koná Nedeľa vo Vlkolínci - veľká kultúrna akcia, kde sa môžete zúčastniť na vystúpeniach ľudových súborov, umelcov, rezbárov a ďalších remeselníkov.
Napriek počasiu nevhodnému na výlety sa nám Vlkolínec a jeho okolie veľmi páčili a určite sa sem ešte vrátime.
Zaujímavosť z histórie:
Vzbura štyroch ulíc, alebo spor "ulíc" s mestom v roku 1771. Od starodávna patrili k mestu Ružomberok vonkajšie ulice Černová, Biely Potok, Ludrová a Vlkolínec, (sú záznamy o voľbách do mestského zastupiteľstva (1598), z každej obce boli zvolení dvaja senátori), ale vznikali spory pre užívanie spoločného chotára (ťažba dreva v lesoch, rybolov, spásanie pastvín a lúk dobytkom).
Magistrát mesta Ružomberka bránil "uličanom" v úžitku spoločného chotára a násilne zajal dobytok, udeľoval peňažné a fyzické pokuty a tresty, magistrát nepovažoval obyvateľov štyroch ulíc za rovnoprávnych mešťanov, naopak mal ich za svojich poddaných (mesto ich nútilo platiť Likavskému panstvu časť peňažného cenzu, ktorým bolo zaviazané samotné mesto voči panstvu na Likave), a tak roku 1771 vyvrcholil spor ulíc s mestom, ulice sa chceli odtrhnúť od mesta Ružomberok legálnou, právnou cestou avšak neuspeli, a tak vybuchol odboj.
Pôvodcom odboja bol ružomberský remeselník debnár Ondrej Krička, ktorý agitoval nespokojné obyvateľstvo ulíc, a ku ktorému sa pridali ďalší vodcovia nespokojných obcí z Bieleho Potoka Adam Púček, z Ludrovej Martin Hlásny, z Vlkolínca Michal Laurinček. Na požiadanie mesta Ružomberok, obsadzuje roku 1775 "ulice" cisárske vojsko.
Mužské obyvateľstvo zutekalo do hôr, polia ostali neobrobené, ženy a deti ostali napospas tyranizovaniu žoldnierov, ktorí ostali v uliciach usídlení až do roku 1777, kedy ťažké podmienky prežitia donútili uličanov kapitulovať. (Len Vlkolínec v roku 1777 osvedčil svoju vernosť mestu)
Troch ľudových vodcov povstania odsúdili na ťažké väzenie v Segedíne a po odpykaní trestu boli pod trvalým dozorom.
zdroje: publikácie na mieste a www.vlkolinec.sk