Pre suchozemcov asi nie je väčší zážitok, ako sa plaviť na skutočnom mori, na skutočnej 400-ročnej plachetnici, obklopený autentickými námorníkmi a vojakmi. Alebo pirátmi. Replika lode Batavia zo začiatku 17. storočia je jej presná kópia a história na vás dýcha od začiatku zo všetkých strán. Mať stroj času a zažiť takú objaviteľskú plavbu.
Ale v skutočnosti by som tú pôvodnú plavbu s pôvodnou Bataviou nechcel zažiť. Hrôzostrašný príbeh, ktorý sa zapísal do dejín námorníctva, je krutý, ale zaujímavý zároveň.
Príbeh lode Batavia
Batavia bola dokončená v roku 1628 v Amsterdame a na svoju prvú plavbu vyplávala 28. októbra toho istého roku z prístavu Texel. Sprevádzalo ju sedem ďalších lodí.
Hrdá tristo tonová plachetnica bola pomenovaná podľa hlavného mesta Holandskej Východnej Indie - Batavie, dnešnej Djakarty. Bola naložená vybraným a kvalitným tovarom a množstvom striebra. Tovar bol určený na predaj na Jáve či k výmene za vzácne korenie, za ktoré sa v Európe platilo zlatom. Batavia bola síce obchodná loď, ale určite by nebolo múdre nechať tak vzácny náklad bez ochrany, preto sa v trupe nachádzala na tú dobu pomerne mohutná výzbroj pozostávajúca z 24 diel a na palube bol početný oddiel vojakov.
Východoindická spoločnosť určila najvyšším veliteľom lode Pelsaerta, hlavného obchodníka, čo veľmi popudilo kapitána Jacobsza. Nepriateľstvo týchto dvoch mužov bolo ale staršieho dáta. Tento stav sa stal rozbuškou strašných udalostí, ku ktorým malo dôjsť o niekoľko mesiacov neskôr.
Ďalšími významnými postavami v nadchádzajúcej dráme bol Jeronimus Cornelisz, bývalý lekárnik a teraz Pelsaertov zástupca, dáma - Lucretia van der Meylenová cestujúca za svojím manželom do Batavie (Djakarty).
Kapitán Jacobsz sa hneď na začiatku pokúsil Lucretiu zviesť, a keď neuspel, nadviazal dôverný vzťah s jej slúžkou. Lucretia sa stala blízkou priateľkou najvyššieho veliteľa Pelsaerta ...
Vzťahy oboch mužov sa tak stali ešte viac nepriateľskými, a to do tej miery, že Jacobsz začal uvažovať o násilnom prevzatí lode a živote piráta. So svojím zámerom zoznámil aj Cornelisza. Jacobsz počas plavby často upadal do stavov zúfalstva a hnevu, čoho využíval Cornelisz, prilieval olej do ohňa svojimi poznámkami a povzbudzoval kapitána k vzbure. Vymysleli spolu jednoduchý plán na ovládnutie lodi: za pomoci sympatizujúcich námorníkov zabiť vojakov, predhodiť Pelsaerta žralokom, prevziať velenie a kontrolu nad cenným nákladom. Batavia by sa tak stala pirátskou loďou, a až by posádka nazhromaždila dostatočné bohatstvo, všetci by sa usadili v niektorom z ázijských prístavov. Nakoniec ale vzburu predbehla iná udalosť.
Onú osudnú noc upozornil muž v hliadkovom koši, že zazrel na pokojnom mori hladinu akoby zvírenú podmorským útesom. Kapitán však s jeho názorom nesúhlasil a domnieval sa, že išlo len o hru mesačného svetla. Krátko potom nasledoval prudký náraz a škrípanie.
Pri náraze na útes sa odlomila polovica kormidla, a pretože rýchlosť lode bola dosť vysoká, predok vycestoval po koraloch a zdvihol sa niekoľko metrov nad more. Pád hlavného stožiara neskôr rozdrvil bok lode. Plány na vzburu museli za tejto situácie počkať. Neďaleko sa, našťastie, nachádzali dva ostrovy, patriace k súostroviu dnes známemu ako Houtman Abrolhos. Dva člny prepravili počas dňa na ostrovy nielen väčšinu posádky, ale aj väčšiu časť zásob potravín a vody. Námorníci postavili z lodných plachiet stany a pátrali na ostrovoch po vode. Bohužiaľ tá bola najväčší problém. Bol jej tu zúfalý nedostatok, a tak sa Pelsaert s Jacobszom, okolnosťami donútení spolupracovať, rozhodli vyplávať s oboma člny a hľadať vodu na pevnine, teda v tej dobe takmer neznámej Austrálie.
Po niekoľkých neúspešných pokusoch a hľadaní na vyprahnutom pobreží sa muži vydali na náročnú plavbu na sever. Prialo im šťastie - 7. júla úspešne dosiahli mesta Batavia na ostrove Jáva. Všetkých štyridsať osem osôb na palubách oboch člnov prežilo viac ako mesiac trvajúcu plavbu plnú utrpenia hladom a smädom. Na základe Pelsaertovho obvinenia z nedbanlivosti a násilného správania boli ale potom zatknutí loď-majster spolu s kapitánom Jacobszom. Kým loď-majster bol popravený, o ďalšom osude kapitána pramene mlčia.
Jávsky guvernér rovnako ako zástupcovia Holandskej Východoindickej však na Pelsaerta nepozerali s veľkým pochopením a vyčítali mu, že ponechal zvyšok posádky ich osudu na tak pustom mieste. Preto ho vyslali na lodi Sardam späť, aby stroskotancov zachránil.
 |
 |
 |
 |
 |
A ako sa ukázalo, osud ľudí na ostrove bol skutočne veľmi krutý. Nie však iba vinou nehostinnej prírody. Ako už to tak býva, za utrpením stál hlavne človek. V tomto prípade poznáme aj jeho meno - Jeronimus Cornelisz. Tento muž bol ako zástupca veliteľa najvyšším dôstojníkom medzi stroskotancov a tiež sa vyhlásil vodcom. Spočiatku mal medzi ostatnými veľkú podporu, ale tá dlho nevydržala. Čoskoro sa totiž malo ukázať, že je to psychopat so sklonmi k násiliu a ovládaniu iných. Cornelisz držal všetky zásoby pod kontrolou a hodlal sa stať neobmedzeným vládcom. Najprv sa musel zbaviť vojakov, ktorí neboli k nemu lojálni. Vyslal preto asi dvadsať člennú skupinu vedenú Wiebbem Hayesom na iný ostrov pod zámienkou, aby tam hľadali vodu. Ich zbrane si ponechal. V skutočnosti počítal s tým, že tam nie je žiadna voda a všetci zahynú, čím sa ich elegantne zbaví.
Sotva odišli, zaviedol krutú hrôzovládu. Najprv stroskotancov rozdelil na skupinky po najbližších malých ostrovčekoch, pričom ani na jednom z nich nebola voda. Za pomoci tvrdého jadra asi tridsiatich oddaných hrdlorezov, sotva dvadsaťročných kadetov, potom začal vraždiť všetkých, o ktorých sa domnieval, že by mohli robiť problémy. Zároveň chcel týmto spôsobom znížiť počet stroskotancov kvôli obmedzenému množstvu zásob. Vraždiaca banda sa nenechala dlho pobádať a vyčíňala ako zmyslov zbavená. Jej členovia doslova experimentovali v rôznych variantoch smrti a vyžívali sa v trápeniach svojich obetí. Mnoho ľudí bolo zabitých nožom, ubitých, utopených alebo zomrelo iným spôsobom, a to vrátane žien a detí. Iní jednoducho umreli smädom alebo hladom. Telá boli nahádzané do masových hrobov. Cornelisz násilím prinútil nešťastnú Lucretiu k poslušnosti a tá sa musela stať jeho nedobrovoľnou milenkou.
Ale stalo sa niečo, s čím nepočítal. Wiebbe Hayes a jeho vojaci nielenže nezomreli, ale na vedľajšom ostrove dokonca našli výdatné zdroje vody a jedla. Hayes samozrejme nevedel, čo sa po ich odchode začalo diať, a tak zapálil oheň a vyslal dymový signál vopred dohodnutý pre prípad, že vodu nájdu. Nedostal však žiadnu odpoveď a nevedel, čo si o tom myslieť. Veľmi rýchlo sa to však mal dozvedieť. Asi štyridsatim ľuďom sa totiž podarilo Corneliszovi a jeho bande utiecť na malých člnoch, pltiach alebo jednoducho plávaním. Len dvadsaťsedem z nich ale prežilo a dosiahlo ostrova, kde boli vojaci. Ostatní zomreli vo vlnách, na útesoch alebo na následky zranení od pirátov. Akonáhle Hayes zistil pravý stav vecí, začal sa pripravovať na Corneliszov útok, ktorý logicky očakával. Problém ale bol, že na rozdiel od pirátov neboli vôbec ozbrojení. Vojaci našťastie prejavili veľký dôvtip a z vyplavených zvyškov vraku, z obručí sudov a iného vhodného materiálu začali vyrábať kopije, cepy a ďalšie zbrane. Dokonca zhotovili niekoľko katapultov a vrhacích strojov a postavili okolo svojho tábora provizórne kamenné opevnenie. Mimochodom sa ukázalo, že boli veľmi starostliví a zruční - opevnenie vydržalo dodnes a stalo sa vôbec prvou stavbou belochov v Austrálii.
Hayesovi vojaci vydržali dovedna tri útoky a napokon, pomocou pasce, zajali samotného Cornelisza. Vojaci však stále nemali dostatok zbraní, aby mohli vykonať protiútok na ostrov pirátov, a tak sa rozhodli vyčkávať. Táto taktika nakoniec slávila úspech. Niekoľko dní sa síce nič nedialo, ale potom, 17. septembra 1629, sa zvyšok vzbúrencov ozbrojených mušketami rozhodol opäť zaútočiť a oslobodiť svojho veliteľa. Aj keď obrancovia sami zbraňami nedisponovali, darilo sa im opäť úspešne sa brániť. 
Keď sa priebeh bitky začínal obracať v ich neprospech, na obzore sa objavila loď. Bol to Sardam, záchranná jachta vedená osobne Pelsaertom, pôvodným veliteľom Batavie. Nastal závod s časom. Hayes musel nič netušiacich záchrancov varovať pred pirátmi a ihneď sa spolu s niekoľkými spolubojovníkmi vydal na malom člne k lodi. Vzbúrenci to však spozorovali a začali ich stíhať. Po niekoľkých napínavých okamihoch posádke Sardamu zrejme došlo, čo sa deje, a vypálili varovnú salvu, ktorá znamenala ukončenie bojov. Hayes sa dostal na palubu lode a stretol sa s Pelsaertom, ktorému všetko vypovedal.
Priamo na mieste nasledoval výsluch aj súd a treba povedať, že sa s pirátmi nikto nemaznal. Pelsaert si všetko písal do svojho denníka, a tak máme o priebehu výsluchov pomerne presné informácie. Keďže vtedajšie holandské zákony vyžadovali, aby sa obvinený pred odsúdením sám priznal, bolo nutné niektorých obzvlášť svojhlavých pirátov trochu "povzbudiť" k väčšej ochote spolupracovať. Väčšina pirátov sa rýchlo priznala.
Vyšetrovanie ukázalo, že počas sto štyroch dní vzbúrenci povraždili sto dvadsať päť mužov, žien a detí. Veľa ich zomrelo v utrpení a bolestiach. Jeronimus Cornelisz, pôvodcu vzbury, bol odsúdený na smrť. Najskôr mu odťali obe ruky a potom bol ako prvý obesený. Okamžitý trest smrti obesením čakal aj na ďalších sedem najnebezpečnejších pirátov. Väčšina svojmu osudu neunikla, iba Jan Pelgrom de Bye tak prosil o život, že porota prihliadla k jeho mladosti a zmenila mu trest. Spolu s Wouterom Loosom boli vysadení na pevninu v blízkosti ústia rieky Murchison. Obaja sa tak stali prvými európskymi osadníkmi v Austrálii, ich ďalší osud je však neznámy ... Ostatní piráti boli prevezení na Jávu, kde ich ešte len čakal súd. Väčšinu z nich však rovnako stretol rozsudok smrti.
Tiež Pelsaert bol obvinený a uznaný ako vinník všetkých udalostí. Jeho majetok i peniaze boli zabavené a do roka zomrel, zlomený a opovrhovaný.
Wiebbe Hayes sa stal - a treba povedať, že celkom oprávnene - hrdinom. Za svoju udatnosť a lojalitu bol vyznamenaný a povýšený, rovnako ako jeho verní vojaci. Súd si cenil najmä toho, že hoci sa mohli pridať k pirátom, nenechali sa zlákať a vybrali si neistý osud bojovníkov za zákon a pravdu.
Z postáv menovaných na začiatku je ešte nutné spomenúť pani Lucretiu van der Meylenovou. Tá napodiv všetku hrôzu prežila a na Jáve sa znova vydala. S novým manželom sa roku 1636 vrátili do Holandska.
A čo sa stalo s pokladom? Pelsaert a jeho ľudia však úspešne vyzdvihli väčšinu strieborných peňazí, konkrétne jedenásť truhiel z dvanástich. Tá posledná zostala zakliesnená na dne.
Čo poviete, ideálny príbeh na film, nie? Škoda že ešte nebol žiadny natočený. Hollywood výnimočne zaspal. :-P
Tu však príbeh nekončí.
Po mnohých rokoch sa roku 1963 usmialo na hľadačov vrakov starých lodí šľastie a tridsať námorných míľ severne od tzv. Ranného útesu pri ostrovoch Wallabi, patriacich k súostroviu Houtman Abrolhos bol objavený vrak lode Batavia.
Na základe tohto vraku a zachovaných pôvodných plánov sa v roku 1985 začala v lodenici Bataviawerf stavba repliky lode Batavia.
Tá bola dokončená roku 1995.
V súčastnosti sa v lodeniciach pracuje na replike bojovej lode zo 17.storočia Sedem provincií, s ktorou admirál Michiel de Ruyter vybojoval mnoho námorných bitiek v čase Holandského Zlatého veku.
Ak sa dostanete do Lelystadu (Flevoland), a následne do Bataviastadu, nenechajte si ujsť, nielen návštevu nákupného centra postaveného v štýle holandských koloniálnych pevností, ale hlavne lodenice Bataviawerf a repliku lode Batavia, zakotvenú na dohľad.
V lodeniciach si môžete pozrieť výstavu fotografií a filmov venovanú stavbe lode Batavia a jej spúšťaní na vodu, ktorého sa mimochodom zúčastnila aj holandská kráľovná.
Môžete sa prejsť po lešení, ktoré lemuje stavbu spomenutej lode Sedem provincií, navštíviť dielne, drevo-rezbársku, krajčírsku -šitie plachiet, výrobu lanovia, kováčsku vyhňu. Všade pracujú remeselníci, ktorí poskytnú aj zasvätený výklad napríklad o tom, čo práve robia.
Lodenica Bataviawerf realizuje výstavbu lodí cez reintegráciu a pracovné projekty, a tak hrá dôležitú úlohu v živote ľudí, pre ktorých dlhodobá nezamestnanosť znemožňuje návrat do pracovného procesu. Funguje ako nezisková organizácia, využívajúca prostriedky zo sponzorských darov, dobročinnosti a rôznych fondov.
Miery lode Batavia:
Dĺžka medzi kolmicami -45,30 m
Celková dĺžka - 56,60 m
Šírka - 10,50 m
Maximálny ponor - 5,10 m
Výška hlavného sťažňa - 55 m
Prázdna hmotnosť - 650 ton
Záťaž - 220 ton olova
Výzbroj - 24 liatinových diel
Celková plocha plachiet -1180 m
Celková dĺžka lanovia - 21 km
Otváracie hodiny:
od septembra do mája denne 10.00-17.00
od júna do augusta denne od 10:00 do 18:00
Vstupné do lodeníc a zároveň na loď Batavia pre dospelú osobu je 11€
zdroje: www.lideazeme.cz, wikipedia, bataviawerf.nl, dalfar.wordpress.com