Ak hľadáte miesto, kde sa tradičná goralská kultúra nezachovala len v knihách, ale je pevne vpísaná do dreveníc a mentality ľudí, je to Ždiar. Táto rázovitá, viac ako 5 kilometrov dlhá podhorská obec leží v doline potoka Biela, vklinená medzi majestátne Belianske Tatry a Spišskú Maguru.

Ak vás megalomanská Bachledka nenadchla, prečo by ste nenavštívili Ždiar. Je len pár kilometrov od Bachledovej doliny a múzeum býva často otvorené. Aj vo Veľkonočný pondelok napríklad.
Ak chcete vedieť, ako Gorali žili, prežívali zimy a slávili svadby, múzeum Ždiarsky dom je povinnou zastávkou. Očakávania boli prekročené. Zanietený komentár pani z Občianského združenia Spolok goralského dedičstva, ktoré múzeum a zbierku v ňom spravuje, dodal význam a účel krásnym krojom a ďalším predmetom každodennej potreby. Dozvedeli sme sa množstvo informácii z ťažkého života v horskej obci.
Ale nemohli sme sa vyhnúť ani neutešenej situácii v kultúre, keď občianske združenia, dobrovoľníci, bez prispenia štátu, ministerstva kultúry, sa znažia zachrániť naše kultúrne dedictvo, ktoré nám v zahraniční návštevníci závidia a neveria podmienkam, v akých sa pracuje.
K samotnému múzeu. Mnohých návštevníkov prekvapí, že nejde o storočnú zrubovú chalupu po pradedovi. Objekt bol postavený až v roku 1971 z iniciatívy samotných Ždiaranov, ktorí chceli zachovať miznúce dedičstvo predkov. Postavili ho však ako vernú kópiu tradičných ždiarskych dreveníc z rokov 1911 a 1914. Zvonka ju zdobí typické sýte maľovanie škár (biela, červená a modrá farba) a vyrezávané ochranné symboly.

Zaujímavosti:
Krátke postele: Sú výrazne menšie, než na aké sme zvyknutí dnes. Dôvodom bolo, že ľudia boli vtedy kvôli ťažkej fyzickej práci drobnejší a často spávali v polosede. Navyše, na posteli v izbe spávali len mladomanželia, tehotné ženy alebo choré deti – starí rodičia spávali v chladnej komore a mladí na laviciach či v lete na sene.
Súkenné nohavice, ktoré nepoznali vodu: Tradičný mužský odev z ovčej vlny sa vôbec nepral. Vytvorila sa na ňom mastná nepremokavá vrstva, ktorá chránila pred zimou a vlhkom. Gorali preto vlastnili viacero kusov nohavíc na rôzne príležitosti a pod tieto si dávali čisté "spodky".

Súčasťou expozície je aj ukážka unikátnych hudobných nástrojov, ako sú „zlobcoky“ – osobitý druh úzkych huslí populárnych v tomto regióne, ktoré kedysi priamo v obci vyrábal majster Matej Pitoňák. Dozviete sa tu aj o miestnych poverách: napríklad, že do rohov domu (uhlov) sa v handričke vkladala soľ. Verilo sa, že keď sa k drevenici priblíži silný tatranský vietor, olíže soľ a odíde preč bez toho, aby strhol strechu.

Živá expozícia: Svadba na vlastnej koži

 Ždiarsky dom nie je sterilné múzeum s ceduľkami „nedotýkať sa“. Súčasťou zážitku je možnosť obliecť sa do autentického, bohato zdobeného ždiarskeho goralského kroja (za poplatok) a vyskúšať si rolu ždiarskeho ženícha či nevesty, čo robí z návštevy ideálny fotografický suvenír.

Hoci je múzeum priestorovo malé, vďaka pútavému výkladu sprievodcov, priľahlému amfiteátru s výhľadom na Belianske Tatry a štýlovej goralskej reštaurácii priamo v objekte ponúka koncentrovaný zážitok.

Stručná história obce Ždiar

Dejiny Ždiaru sa nezačali písať honosnými hradmi, ale tvrdou prácou
Pôvod názvu („Žiarenie“): Hoci staršie historické pramene nesprávne datovali vznik obce do 13. storočia, skutočná prvá písomná zmienka atramentom na pergamene pochádza až z roku 1590. V druhej polovici 16. storočia začali pastieri, valasi a uhliari (najmä z Lendaku) systematicky klčovať a vypaľovať miestne lesy, aby získali pasienky. Tomuto procesu hovorili „žiarenie“ lesa – odtiaľ pochádza názov Žiar, neskôr Ždyar až dnešný Ždiar.
Romantická legenda: Miestna legenda hovorí o prvom uhliarovi, ktorý si v doline postavil chalupu. Jej jediné okno vraj smerovalo presne na východ, odkiaľ v noci svietila jasná hviezda Zornička (po goralsky Zor). Okolo neho pribúdali ďalší a osadu pomenovali podľa nej.
Drsný život: Miestni Gorali boli odjakživa tvrdí ľudia. Keďže chladné podnebie nebolo žičlivé pre poľnohospodárstvo, obživu hľadali v chove oviec, spracovaní dreva, no historické záznamy spomínajú aj pytliactvo, pašeráctvo a zbojníctvo v pohraničných lesoch. Postupne sa od motykového hospodárstva prepracovali k pluhom a neskôr k cestovnému ruchu.

zdroje:gorali.zdiar.eu, planetslovakia.sk, muzeum.sk, slovensketradicie.sk