V oblasti Súľovských vrchov, v ťažko prístupnom teréne stoji na vysokom skalnatom ostrohu (507 m.n.m.) zrúcanina Hričovského hradu. Je to tiché miesto, len kúsok od nového úseku diaľnice D1, nad malou dedinkou Hričovské Podhradie.
Na hrad sa dostanete z Hričovského Podhradia po červenej značke (asi 45 minút) smerom na Roháč alebo Bradu. Trasa vedie Hričovským Podhradím, potom poľnou cestičkou a lesným chodníkom. Je tu nový náučný chodník pozostávajúci z 20 vyrezávaných tabúľ. Trasa cez les je veľmi pekná, vedie bukovým lesom a po oboch stranách možno obdivovať skalné útvary. Neskôr pribúdajú borovice a sem tam smrek. Chodník hrad obchádza zo zadu, prístupnejšou cestou. Pri výstupe v lese môžete navštíviť pietne miesto venované leteckému nešťastiu z osemdesiatych rokov. Potom sa dostanete na rázcestie, na ktorom je aj altánok a ohnisko.
Pokračovať môžete smerom na Súľov po križovatku so zelenou a po nej na hrad Súľov.
Hričovský hrad je dnes len ruinou, zachovali sa iba obvodové múry, ktoré postupne nahlodáva zub času aj napriek sympatickej snahe dobrovoľníkov, ktorí sa snažia zachrániť, čo sa ešte dá. Darí sa im to celkom dobre, oproti poslednej návšteve z pred 13 rokov je tu znateľný progres. V tej dobe sa ešte o hrad nik nestaral a až následne (2010) vzniklo Združenie priateľov Hričovského hradu (ZPHH). Mnoho múrov je zakonzervovaných a niektoré rozpadnuté steny a i celé objekty sa budujú nanovo. Pod hradom je hromada skál a každý návštevník môže svojou troškou pomôcť obnove hradu a nejaký ten materiál vyniesť po drevených schodoch až k miešačke. Tu však bezpečná zóna končí a ďalej je to už riadne nebezpečné, čo nás mrzí a od opravárov hradu by sme očakávali viac. Jasné bla-bla, na vlastné nebezpečenstvo, zákaz vstupu a na hrade sa pracuje. Nejaké jasné upozornenia chýbajú a chýbajú i základné bariéry, aby pošmyknúc sa človek nezmizol v priepasti. Taký hrad sa dnes nedá ustrážiť (to sú tie paradoxy) a ľudia sa budú snažiť dostať ďalej a dostať ďalej sa dá len po roxoroch zasekaných v skale. Takže vystúpiť až na najvyššie miesto je len pre odvážnych, ostatní sú o krásny výhľad na Žilinskú pahorkatinu a Žilinskú kotlinu a s Malou Fatrou v pozadí, alebo údolie Váhu, ukrátení. Predpokladáme však, že je to len dočasné riešenie, aj keď dočasné riešenie, pri súčasnej pandemickej podpore štátu pre združenia opravujúce slovenské hrady, sa môže stať riešením konečným...
 |
 |
 |
 |
História hradu
Tak ako väčšina hradov na Slovensku aj Hričovský hrad bol postavený krátko po tatárskom vpáde ako bezpečnostné opatrenie proti ďalším možným útokom. Najskôr bolo vybudované drevené hradisko, neskôr bol prestavaný na kamennú pevnosť. Pôvodne toto územie patrilo nitrianskemu biskupstvu, neskôr kráľ Belo IV. daroval hrad magistrovi Tolušovi, ktorý nechal medzi rokmi 1254 – 1265 hrad postaviť. Po jeho smrti hrad pripadol za vernú službu kráľovi Mikulášovi z rodu Bejc. Koncom 13.storočia mali o hrad záujem aj Balašovci, v roku 1278 rytier Byter odkúpil všetky hnuteľnosti – zbrane, zariadenie ako aj služobníctvo. O štyri roky neskôr, keď uväznil hradnú paniu, sa mu podarilo odkúpiť aj hrad spolu so štyrmi k nemu patriacimi obcami. Začiatkom 14.storočia hrad dobyl, podobne ako Lietavu a Budatín, Matúš Čák. Po Matúšovej smrti sa hrad vrátil do vlastníctva rodiny Balašovcov, od polovice 14.storočia bol opäť kráľovským majetkom. Po nástupe Žigmunda Luxemburského na uhorský trón sa z panovníkových do súkromných rúk dostal aj Hričov. Prvým záložným majiteľom hradu sa spolu s Lietavou a Rajcom za 3 000 zlatých stal 24. apríla 1392 nitriansky župan a sudca kráľovnej pre Kúnov Dezider z Kaply. Potom však Žigmund Luxemburský za zatiaľ bližšie neznámych okolností Deziderovi z Kaply Hričov odobral a hrad sa opäť stal kráľovským majetkom. V roku 1468 Matyáš Korvin využil panstvo ako odmenu pre svojho dvorského familiára Blažeja Podmanického, ktorému sa chcel odvďačiť za prejavenú vernosť vo vojenských výpravách proti Osmanom a pri dobýjaní opevnených lokalít bratríkov plieniacich na území Horného Uhorska. Hrad striedavo prechádzal do rúk aj iných majiteľov, ale až do roku 1559 sa ho rod Podmanických snažil získať so striedavými úspechmi do svojích rúk. Panovník nakoniec rozhodol, že hrad dostanú do vlastníctva bratia Thurzovci, pričom musia zložiť za panstvo 12 000 uhorských zlatých. Keďže bratia Thurzovci nestihli do prebratia Hričova zohnať požadovanú sumu, rozhodol František Thurzo o založení hradu vdove po Gašparovi Horváthovi Jane Likerke. Vdova hotovosť zaplatila až 31. decembra 1559, aby sa vyplatili dedičia po ženských líniách rodu Podmanický. Spočiatku sa usadila na Hričove. Neskôr sa pustila do nákladnej prestavby kaštieľa v Bytči, do ktorého podľa listiny z 15. novembra 1563 investovala vysokú sumu 2 000 uhorských zlatých, kam sa z Hričova presťahovala. Po jej odchode už viac hrad neslúžil ani ako dočasné sídlo jeho majiteľov. Likarka bola posledná, ktorá sa ešte starala o údržbu hradu. V jej službách pôsobil aj Ján Kilián z Milána, ktorý neskôr prestaval pre Františka Thurzu Bytčiansky hrad a staral sa aj o údržbu Hričovského hradu, kde býval. František Thurzo získal peniaze na vyplatenie hradu až po štyroch rokoch a 15. novembra 1563 získal Hričov s kaštieľom v Bytči od Ferdinanda I. do zálohu za presne stanovených podmienok. Thurzo sa spolu s manželkou zdržiaval na Lietavskom a neskôr na Bytčianskom hrade, a keď ich syn Juraj preberal majetky, hrad Hričov sa už medzi nimi nespomína. V roku 1605 bočkajovskí povstalci nedostatočne strážený hrad spustošili.
Thurzovci sa viac o Hričov nestarali, sídlili v Bytči a v prípade nepokojov sa uchyľovali na dobre opevnený Lietavský hrad, a tak Hričov začal chátrať už v priebehu 17.storočia. Pravdepodobne už od druhej polovice 17. storočia noví majitelia panstva Eszterházyovci neprejavovali akýkoľvek záujem o opravy Hričova a v 18. storočí sa zrýchlil proces jeho premeny na zrúcaninu.
Hrad mal vzhľadom na prírodné podmienky pomerne malé rozmery. Mal asi 20 miestností, niektoré zasekané do skaly. Vchádzalo sa doň bránou zasekanou do skaly, vytesali tu aj lavice pre stráže. Vstup chránila hranolová veža, v západnej časti stoja obvodové múry gotického paláca s čiastočne zachovalými detailami ako šambrány okien a konzoly. Hrad predstavoval objekt bez vnútorného dvora, ktorý tvoril so skalným bralom jednoliaty celok.
Z dobových zabrazení sa sa nezachovalo prakticky nič a súčasné rekonštrukcie vychádzajú len zo zachovalého pôdorysu a zachovalých historických reálií.
Epilog
Priznám sa, že po návšteve v roku 2008 som bol presvedčený, že vzhľadom na svoju polohu a stav, hrad Hričov časom zanikne i ako zrúcanina. Preto ma veľmi prekvapila vôľa tento pamätník minulosti zachrániť a nadôvažok bola snaha aj o vznik historickej expozície priamo v Dolnom Hričove. Priznám sa, nepodarilo sa mi dopátrať ako táto snaha dopadla...
zdroje: Názov: PUTOVANIE PO HRADOCH V OKOLÍ ŽILINY Zostavila: Mgr. Danka Majerčíková Vydala: Žilinská knižnica